Nečakaj, že štát za teba pozametá chodník

Prvé stretnutie absolvoval v tričku a so šiltovkou na hlave. Nebyť Land Rovera, ktorý zaparkoval pred reštauráciou, človek by zapochyboval, že kedysi pracoval pre Deutsche Bank a dnes investuje do začínajúcich firiem. Dobré auto ani pozoruhodná kariéra 37-ročného podnikateľa nezmenila tak, aby si myslel, že už vie všetko. „Prišiel som, videl som a uvidíme,“ je krédo Ladislava Kossára, podľa ktorého pomenoval aj svoju firmu Venvivis (z latinského veni, vidi, vis). „Slovo úspech mi spôsobuje problém,“ hovorí podnikateľ s vášňou pre pomáhanie ľuďom.

Ako sa chalan z Bratislavy v dvadsiatich šiestich rokoch dostane k práci v Deutsche Bank?

Povedal by som, že to bola kombinácia štúdia, vytrvalosti a množstva pohovorov. Potom, ako som skončil právo na Univerzite Komenského a vrátil som sa z Harvardu, kde som sa naučil niečo o fungovaní kapitálových trhov, som v New Yorku chodil každý týždeň na nejaký pohovor. Nakoniec to vyšlo v Deutsche Bank (DB). Dostal som sa na oddelenie finančného kontrolingu a akvizícií vo Frankfurte. No keďže som primárne študoval právo, ešte aj v DB to bolo učenie za pochodu. Finančné modely a valuácie spoločností som sa naučil robiť až tam.

Po troch rokoch ste z Frankfurtu odišli do Londýna, odkiaľ ste sa starali o investície klientov DB z východnej Európy. S investovaním ste nemali skúsenosti. Dôverovali vám nadriadení a klienti?

V tom čase bola moja znalosť sveta korporátnych financií určite silnejšia ako znalosť globálneho finančného systému. Na pohovore v Londýne som povedal: „Neviem síce, ako oceniť swap, ale do troch mesiacov sa to naučím.“ Musel som prejsť skúškou anglického úradu pre reguláciu trhu, popri práci som sa po nociach učil, ako fungujú rôzne finančné produkty.

Zrejme ste využívali aj derivátové produkty, z ktorých tie americké obsahujúce hypotéky nebonitných klientov sa neskôr ukázali ako toxické. Vnímal vtedy niekto riziko spojené s týmito derivátmi?

Investičné bankovníctvo v oblasti zabezpečovania rizík sa malo týkať len rôznych poistných produktov. Či už voči zlému počasiu alebo výkyvom kurzov mien. Pri derivátoch, ktoré neskôr bankám vytvárali zlé ratingy, bolo možné predvídať, čo sa stane, keby niektoré časti portfólia nefungovali. Myslím, že som mal osvietených klientov, ktorí sa veľa pýtali a ja som im odpovedal, takže nakoniec nezinvestovali. Z pozície bankára som bol neúspešný. Ale klienti, ktorých sa to týkalo, sa dnes na mňa určite nehnevajú.

Z Londýna ste odišli už po roku. Prečo?

Bolo to veľmi súťaživé prostredie, v ktorom boli ľudské vzťahy druhoradé. Tiež tam boli rozdielne názory medzi mnou a mojím šéfom. Ten súboj vyhral on, paradoxne v čase, keď sa mi začalo najviac dariť. Vtedy som si myslel, že to bolo to najhoršie, čo sa mi mohlo stať. No v prostredí, kde vám vlastný šéf nepraje, sa veľmi ťažko pracuje.

Nechceli ste ďalej robiť v bankovníctve?

Bol som na niekoľkých pohovoroch v iných bankách, intenzívnejšie som rozmýšľal o private equity alebo hedge fondoch. Na pohovore v jednom so Sorosových fondov som mal vyriešiť štruktúru financovania istého projektu. Vtedy som začal rozmýšľať, či by som niečo také nevedel spraviť aj sám, ak zoženiem kapitál. Uvedomil som si, že v inej banke –či by to bola Citibank alebo J.P.Morgan, môže byť podobný šéf ako v DB. Potom prišla príležitosť zo Slovenska pomôcť niekomu so získavaním financií pre projekt.

Neodrádzal vás od návratu fakt, že na Slovensku mnoho vecí nefunguje?

Mama sa ma pýtala, či sa po toľkých rokoch investovania do vzdelania v zahraničí chcem naozaj vrátiť. No práve vďaka tým štyrom rokom, keď som precestoval celý svet, som nemal ilúzie, ako funguje svet najvyššieho biznisu. Cítil som, že moje miesto je niekde inde. Vo svojom denníku z tých čias som si našiel záznam o svojich pozitívnych emóciách z práce, tešil som sa, že sa veľa naučím. No tiež tam stálo, že raz sa chcem vrátiť na Slovensko a pomôcť svojmu okoliu.