(Ne)bezpečne krásne kone

No na začiatku majú všetci jedno spoločné – lásku ku koňom. A chuť tráviť väčšinu voľného času práve takto, často aj s rodinou, pretože pretekom či termínom výletov sa prispôsobujú aj celorodinné dovolenky.

„Nie je nad pocit, ak sa vyberiete na vychádzku na koni na začiatku jari a kôň na vás prenesie tú silnú energiu nového života,“ približuje generálny riaditeľ verejnoprávnej televízie a rozhlasu RTVS Václav Mika. Jeho srdcovkou je parkúr, skákanie cez prekážky, čo považuje za veľmi technicky náročnú, no zároveň pre neho najkrajšiu formu jazdy na koňoch. Parkúr patrí všeobecne v Európe najobľúbenejším a najrozšírenejším pretekom koní.

Špeciálnou disciplínou je športová drezúra, pri ktorej sa dosahuje najvyššia miera súladu koňa s jazdcom pri vykonávaní predpísaných cvikov. Dostihové kone zasa predstavujú atlétov medzi koníkmi.

Viac majiteľ ako jazdec

V. Mika už aktívne závodne neskáče cez prekážky, no jeho kone dosahujú veľmi slušné výsledky v rámci domácich skokových súťaží. Napríklad z júnového skokového slovenského pohára organizovaného v jazdeckom klube Karpatia Bratislava si odniesol jeho kôň Clearo celkovo 2. miesto v bariérovom skákaní s výškou 180 centimetrov.

Preto „koničkárčenie“ šéfa verejnoprávnej televízie je v súčasnosti skôr rekreačné ako závodné. Sám sa k jazdeniu dostane iba raz za niekoľko týždňov. No jeho kone pravidelne vídať na parkúrových pretekoch. Počas vrcholu sezóny pretekov ide však všetko počas víkendov bokom aj u V. Miku a priznáva, že si kvôli pretekom prispôsobuje aj dovolenku.

Zdroj: Maňo Štrauch

Kone sú pre neho aj silnou spomienkou na detstvo. „Najskôr sa mi kone páčili, potom som na nich aj jazdil, keď rodičia kvôli mne chodili na dovolenky, vtedy ešte rekreácie, do Topoľčianok, aby som mal blízko k svojej záľube,“ spomína. Po dlhšej pauze sa k pravidelnému jazdeniu vrátil pred dvanástimi rokmi, keď mu kolegovia darovali prvého koňa. „Bol to trochu divoký koník, potrápil aj stajníkov, ale mal som k nemu veľmi silný vzťah.“

V. Mika, podobne ako takmer každý parkúrový jazdec, zažil i „tvrdý pád“ z koňa, ktorý si vyžiadal aj niekoľko operácií. Nejazdil potom takmer rok, lekári mu dokonca odporučili úplne sa jazdy na koňoch vzdať.

Profíci a amatéri

Parkúrové súťaže sa oficiálne nedelia medzi profesionálnych jazdcov a amatérov, no na Grand Prix podujatiach sa zúčastňujú len profesionáli.

Nesmú chýbať na najhodnotnejšom parkúrovom podujatí Slovenska – Grand Prix Bratislava 3* jumping v areáli TJ Slávia v bratislavskej Petržalke. V auguste oslávilo už svoj 49. ročník. Ide o podujatie spĺňajúce parametre najväčších svetových súťaží – kvalitou areálu, počtom zúčastnených tímov aj ďalšími kritériami. Má tri hviezdičky, najviac ich môže mať Grand Prix podujatie – päť.

Tento rok skákali na petržalskej dráhe pretekári a kone z vyše dvoch desiatok krajín, okrem iného z Brazílie či Bahám. V. Mika sa ako divák toho bratislavského zúčastňuje už vyše 15 rokov.

Najviac parkúrových koní pochádza z Nemecka. Táto krajina sa zároveň považuje za špičku v tejto oblasti. Parkúrové skákanie má v Európe dlhoročnú tradíciu, ale špičkové tímy prichádzajú už aj spoza veľkej mláky a z krajín, pre tento šport pôvodných, z Blízkeho východu a juhozápadnej Ázie.

Kôň na parkúr sa prvýkrát osedláva vo veku dvoch-troch rokov. Na rozdiel od napríklad dostihových koníkov z radov najmä anglických plnokrvníkov. U nich je dôležitá rýchlosť a „zlaté“ časy tieto kone zažívajú vo veľmi mladom veku, od troch do šiestich, siedmich rokov.

Réžia a iné

Či už kôň jazdí parkúr, dostihy alebo sa využíva len na prechádzky, jeho vlastníctvo znamená, že ho treba ustajniť, kde bude za poplatok celoročne dostávať všetok potrebný servis a tiež servis a priestory na tréning. K tomu treba prirátať výdavky na veterinára, kováča, ktorý parkúrového koňa podkúva aj každý mesiac, auto a vozík na prevoz koňa, ako aj doplnkové služby a starostlivosť. A ešte štartovné na každé preteky.

Za posledné roky sa situácia výrazne posunula k lepšiemu aj v oblasti domácich parkúrových podujatí. Pribudli nové areály a záujem o účasť na slovenských podujatiach majú aj zahraničné kluby, a to už nielen z Rakúska či Česka. Najnavštevovanejšie preteky sa organizujú na domácej pôde v areáloch Národného žrebčína Topoľčianky, Jazdeckého klubu Karpatia pri Bratislave, v novom areáli Elements resort v Šamoríne-Čilistove či Žiška Bratislava.

Kto by sa chcel začať venovať akejkoľvek forme jazdy na koňoch, mal by tomu venovať tri-štyri návštevy týždenne počas niekoľkých týždňov. Možností je viacero, začína sa väčšinou základným kurzom. Potom je na výber viacero možností – od návštevy ďalších kurzov cez členstvo v jazdeckom klube, čo oprávňuje na pravidelné jazdenie, no nie vždy na rovnakom koni. Alebo si určitého koňa prenajať, teda prispievať na jeho pravidelné výdavky, alebo si ho rovno kúpiť. Lepšie kone začínajú na niekoľkých tisíckach eur, parkúrové sa hýbu od päťmiestnych cifier nahor.

Keďže ide o časovo náročnejšie hobby, veľmi často k nemu jazdci pritiahnu aj ďalších členov rodiny. Aj súťažné podujatia sa tomuto trendu prispôsobujú, keď popri pretekoch sa v areáloch organizuje aj množstvo sprievodných podujatí pre celé rodiny.

Zdroj: Maňo Štrauch

Viac relaxu

Rodinu pritiahol aspoň sčasti k jazdeniu aj Rastislav Murgaš, generálny riaditeľ Sberbank Slovensko. Na koňa posadil už takmer všetkých členov rodiny, aktuálne mu spoločnosť pri prechádzkach robieva pravidelne najmä syn. No na rozdiel od V. Miku si R. Murgaš zvolil čisto oddychový prístup. „Nevenujem sa parkúru ani westernovému jazdeniu, na koníkoch preferujem úplný oddych v prírode,“ vysvetlil. I keď v poslednom období už toľko času na svoj „koníček“ nemá. Za posledný rok sa dostal, ako sám priznáva, k svojmu hobby len trikrát. „Aj keď som mal koňa blízko Bratislavy, tento koníček si vyžaduje viac času ako len presun na miesto a jazdenie. Koňa si treba najskôr pripraviť a po odjazdení zasa patrične ošetriť,“ opisuje.

K jazdeniu sa dostal pred asi desiatimi rokmi, keď ho zaujala skupinka zahraničných turistov, ktorí boli na koňoch na dlhšej prechádzke. „Odvtedy som o tom veľmi dlho rozprával, až sa raz Ježiško zľutoval a prihlásil ma na základný kurz v Bratislave. A vtedy sa to začalo.“ Základný kurz naučí človeka vysadnúť na koňa, osedlať ho, nastaviť si opraty, klusať a ošetriť ho. Po zvládnutí základov sa začal R. Murgaš obzerať po odľahlejšom areáli, aby mohol jazdiť na dlhšie vychádzky po prírode. Ako dodáva, ten druhý kurz trvá dodnes.

Široké možnosti

Kto sa rozhodne pre túto formu jazdenia, nemusí sa zapodievať tým, kam sa vybrať a akými chodníkmi. Dlhšie prechádzky v skupinkách organizujú samotné jazdecké kluby. Nevýhodou je, že si treba zladiť súkromný termín s ponukou. No R. Murgaš si práve viacdňové výlety nevie vynachváliť. Cíti sa po nich dokonale oddýchnutý a s čistou hlavou. Tvrdí, že už len samotný pohľad na prírodu z konského chrbta je úplne iný, lepší, ako keď sa človek prírodou prechádza po vlastných. „Aj divé zvieratá vnímajú človeka úplne inak, keď popri nich len bežne prechádza a keď sa vezie na koni. V druhom prípade zvieratá vnímajú len koňa, čiže nie sú až také plaché,“ konštatuje. Výlety na koníkoch si nevyžadujú osobitné trasy, chodí sa po klasických turistických chodníkoch a lesných cestách. No profesionálnu úroveň má tento typ hobby v susednom Rakúsku, kde existuje sieť ubytovní a stajní špeciálne pre jazdy na koňoch.