Návod, ako čítať knihu o Trumpovi

Kniha, o ktorej je reč, musela vyjsť o štyri dni skôr, ako bolo plánované. Objavili sa totiž tlaky na jej zastavenie. Dnes je z nej najväčší bestseller nového roku. Vypredal sa prvý náklad, elektronické verzie svištia do čítačiek a na dotlač čaká vyše milióna záujemcov.

Najväčšiu reklamu knihe urobil sám prezident, ktorý dielo okamžite označil za fikciu a kopu dezinterpetácií a lží. Išlo, samozrejme, o reflexnú reakciu na dielo, ktoré ho rozhodne neukazuje v pozitívnom svetle. Polemika o hodnovernosti knihy však neznie len z Bieleho domu, ale žije na všetkých mediálnych kanáloch. V pozadí tejto debaty cítiť všeobecnú otázku: Čomu dnes vlastne môžeme veriť?

Portrét klamára

Plán bol napísať knihu o prvej stovke dní prezidentovania Donalda Trumpa. To bola aj oficiálna informácia pre Biely dom, ktorá M. Wolffovi otvorila dvere. Ostrieľaný reportér z magazínov New York, Hollywood Reporter či denníka USA Today a autor biografie Ruperta Murdocha bol pre novú hlavu štátu známa tvár a vítaný hosť.

M. Wolff tvrdí, že do projektu išiel bez predsudkov a snahy diskreditovať. „Nevedel som, čo očakávať,“ tvrdí.

Pochopiteľne, že ho lákalo pozorovanie neštandardných postupov, ktorými D. Trump vzbudzoval pozornosť už počas kampane. Autor plánovanej knihy chcel vedieť, či novozvolená hlava štátu rozbehne so svojimi svojskými metódami aj úspešnú politickú kapitolu. Z prvých sto dní bolo nakoniec takmer pol roka. A výsledkom devastujúci portrét egocentrického človeka, ktorý nie je schopný zmysluplne vykonávať najdôležitejší úrad v krajine. M. Wolff dnes hovorí, že by bol rád napísal inú knihu. Pozitívnejšiu. Jeho zážitok z Bieleho domu to však neumožnil.

Jednou z charakterových špecialít, ktorá zaznieva aj v knihe, je Trumpov vzťah k realite a pravde. Ašpirant na najvyšší post v štáte si veľmi rýchlo vypestoval odpor voči médiám, ktoré ho často konfrontovali s jeho polopravdami a lžami. Za čo ich on na oplátku dodnes častuje ako „fake news“.

M. Wolff v knihe predkladá psychogram človeka s veľmi benevolentným vzťahom k objektívnosti. Faktické chyby Trump programovo prehliada a punc pravdy prideľuje okolnostiam, ktoré zapadajú do jeho scenára a pomáhajú mu napĺňať jeho ciele.

Paradoxné je, že výčitky tohto typu dnes mieria proti autorovi knihy. Začalo sa to faktografickými nepresnosťami, dementovaním zúčastnených osôb až po spochybňovanie jeho etiky. Z odvážneho portrétistu arogantného klamára sa rýchlo stal nedôveryhodný škrabák s postfaktickými maniermi.

Pozorovateľ na gauči

M. Wolff mal posledné dni naozaj rušné. Len výstupov v televíziách mal toľko, že si nestačil ani vymieňať kravaty. Takmer vo všetkých sa okrem „šokujúceho“ obrazu Bieleho domu v jeho knihe riešila aj autorova kredibilita. Jadrom debát bola Wolffova pracovná metóda, ktorú rád a dookola vysvetľoval.

Predstavte si, že prídete do západného krídla Bieleho domu a sadnete si na gauč. Prezident si osvojil váš autorský zámer, a tak môžete každému, kto okolo vás prechádza, povedať, že sa môže či dokonca má s vami rozprávať. Tvárite sa priateľsky, nerýpete, niečo si zapisujete, niečo nahrávate, ľudia sú otvorení. Dni plynú, máte za sebou stovky rozhovorov na gauči, stali ste sa inventárom, ktorý si už nikto nevšíma. O to viac máte možnosť zachytávať neformálne dianie na mieste, kde sa rodí najvyššia politika.

Zamestnanci, poradcovia, rodina a najbližší spolupracovníci prezidenta postupne odhadzujú škrupule, stratia ostych sa pred vami navzájom ohovárať a kritizovať. Časom zistíte, že nielen prezident, ale takmer všetci ľudia v jeho okolí bežne klamú. Pri spomenutí prezidenta si mnohí z jeho „staffu“ nenápadne klopkajú na čelo a prejavujú úprimné obavy z toho, kam tento pudovo riadený reprezentant krajinu privedie.

Angažovať si autorov podľa toho, či budú písať pozitívne, je prejavom pokrytectva

Keď po pol roku vstanete z gauča, máte v rukách také obsahové „žrádlo“, o akom by sa vám ani nesnívalo. Ale aj nábeh na paľbu otázok, ktorá dnes rachotí médiami.

V jame levovej

Najtvrdšie mediálne kalibre sú