Nepresvedčila ho ani plavba na člne s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou a kolegami zo Švédska a z Holandska po jazere v švédskom Harpsunde a ani nepochybne podstatnejšia séria politických rokovaní o celej problematike. Politici o veci nehovorili po prvýkrát a zrejme ani naposledy.

Merkelová zatiaľ – prinajmenšom verejne – ďalej trvá na J.-C. Junckerovi, ktorého do funkcie po vyhraných eurovoľbách presadzuje Európska ľudová strana (EPP), teda celoeurópska politická rodina, kam patrí aj jej nemecká CDU. V európskych médiách sa však objavujú správy o nenápadných pokusoch nájsť na čelo komisie kompromisného kandidáta.

Kancelárka sa s britským premiérom a aj so šéfmi niekoľkých ďalších „severozápadných“ krajín únie zhoduje na potrebe definovať najprv pokiaľ možno reformný program budúcej komisie. D. Cameron však, aj pod tlakom domácich vnútropolitických okolností, neustupuje z názoru, že J.-C. Juncker, stará známa tvár únijných politických „dealov“, bude pre „novú úniu“ zlou osobou. Navyše zdôrazňuje, že za málo známeho luxemburského politika v Británii nik nehlasoval.

Druhou osou problémov okolo Junckerovej nominácie je odpor Európskej rady, teda členských krajín, k predstave Európskeho parlamentu a strán v ňom, že to sú predovšetkým ony, kto má rozhodovať o novom predsedovi komisie. Lídri štátov odmietajú argument, že zatiaľ čo oni rokujú „v temných zákutiach“ bez verejnej kontroly, europarlament bol priamo zvolený a má teda väčšiu demokratickú legitimitu.

Preto by vraj ich kandidát, schopný získať v parlamente väčšinu, mal byť tým, koho štáty poslancom predložia na schválenie. V súčasnej chvíli preto EPP aj vo voľbách druhí socialisti, ktorí spolu disponujú potrebnou nadpolovičnou väčšinou, odmietajú podporiť inú osobu než práve J.-C. Junckera.

Podľa interpretácie, na ktorej sa A. Merkelová aj D. Cameron zhodujú, musí však budúceho šéfa komisie schváliť jednak Európska rada, jednak europarlament. Rada dokonca kvalifikovanejšou väčšinou, mala by teda mať hlavné slovo.

Ťažkosti však pri rokovaní s nemeckou kancelárkou britskému premiérovi nedávno prirobila europarlamentná frakcia jeho vlastnej strany, Európski konzervatívci a reformisti (ECR). Briti ju pred niekoľkými rokmi spoluzakladali, odštepili sa práve od EPP.

Po eurovoľbách už v nej však nedominujú a v tajnom hlasovaní bola nedávno do frakcie – proti Cameronovmu jasnému želaniu – prijatá Alternatíva pre Nemecko (AfD). Euroskeptická strana je v Nemecku voči Merkelovej CDU v jasnej opozícii a správa o jej spojení s konzervatívcami na európskej úrovni kancelárku určite nepotešila. Zaujímavé je, že voči ďalšej integrácii Európskej únie triezvi Európski konzervatívci a reformisti sa týmto krokom stali v europarlamente treťou najväčšou politickou frakciou.

Všetky tieto histórie sú však len súčasťou základného príbehu, ktorý sa teraz v EÚ odohráva. Je to verejnosťou nepríliš sledovaná diskusia o budúcom smerovaní celej únie. Spor europarlamentu, do ktorého napríklad na Slovensku volilo len trinásť percent voličov, a zástupcov členských krajín je v zásade možné interpretovať ako súboj o podobu a mieru európskej integrácie.

Majú to byť politici z europarlamentných strán, kto začne proti vôli zástupcov členských krajín presadzovať svoju predstavu o budúcnosti únie? Alebo majú o zásadných veciach rozhodovať na spoločných rokovaniach politici zvolení v národných voľbách, často s vyššou volebnou účasťou?

V kuloároch prinajmenšom časť politikov a diplomatov očakáva, že J.-C. Juncker sa kandidatúry v určitej chvíli sám vzdá a pred únijným samitom na konci mesiaca tak otvorí cestu pre zatiaľ neznámeho kandidáta prijateľného tak pre europarlament, ako aj pre členské krajiny. Či sa tak stane, však nie je vôbec isté. EPP nedávno na tlačovej konferencii opäť varovala, že ak členské krajiny prídu s niekým iným, spustia v Bruseli inštitucionálnu krízu.

So všetkými stranami dostal mandát vyjednávať stály predseda Európskej rady Herman Van Rompuy. Výsledky jeho misie však zatiaľ nie sú zrejmé.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.