Sú medzi nimi takí, čo majú technické vzdelanie, encyklopedické vedomosti a písací talent od Boha. Začnú a píšu so znalosťou problematiky, akoby praxovali už v materskej škole.
Tým môžeme my ostatní len ticho závidieť a zdokonaľovať sa ako inak – dlhoročnou praxou. To znamená jazdiť, jazdiť, jazdiť... a potom o tom čo najzaujímavejšie v rámci vlastných možností písať.
Na mne už vidno, minimálne podľa šedín, že už mám niečo odpraxované. Asi preto ma občas oslovia mladší kolegovia a potenciálni testovači s obligátnou otázkou, ako na to.
Väčšinou hovorím, jazdi, čítaj iných, porovnávaj a potom si hľadaj vlastnú cestu. Teraz mi napadlo, že by som predsa len mohol napísať niečo zovšeobecňujúce a pridať zopár zážitkov.
Klišé
Možno ste si všimli, že keď automobilky uvádzajú na trh svoj nový model, takmer vždy akcentujú, že je určený pre mladých a dynamických ľudí. Klišé. Znie dobre, no nemusí byť pravdivé. Lebo veď, komu by sa páčila replika – auto, ktoré sa hodí pre starých, málo pohyblivých a často zabúdajúcich?
Jednou z výnimiek, ktorá vykročila z radu, bol svojho času Opel. Keď ten v roku 2000 prezentoval typ malé MPV Opel Agila pre český a slovenský trh, cieľového zákazníka zúžil na rozvedenú učiteľku. To sme sa pobavili.
Ani prepadák nemusí byť zlý
Keď tak nad tým uvažujem, napadá mi, že nepodarené auto vlastne nepoznám. Každé si nájde svojho zákazníka – podľa jeho gusta a disponibilného konta. Netuším, či v minulosti niekto vyrobil vyslovene zlé auto, ani dnes o takej automobilke neviem.
Áno, vyskytli sa takzvané prepadáky, ktorým „vševedúci“ trh vystavil biedne vysvedčenie. Z tejto sorty si pamätám napríklad Fiat Multipla, ktorý uviedli na trh v roku 1998.
Jeho originálny bublinkový dizajn sa pri stretnutí s väčšinovým zákazníkom ocitol za čiarou, inak to bolo (a stále je) praktické auto so šiestimi sedadlami v dvoch radoch, ktoré si jeho majitelia nevedia vynachváliť. Možno to len chcelo lepšiu reklamu…
Neporovnávaj neporovnateľné
Od cieľovej skupiny závisí, ako k danému autu pristupujem aj ja. Pokúšam sa totiž vžiť do jej očakávaní. To znamená, že napríklad nebazírujem na tom, aby kompaktný hatchback mal objemný kufor, nebudem ani vyjadrovať sklamanie, že malé MPV nemá zábavné jazdné vlastnosti.
Na druhej strane upozorním, že tento hot hatch disponuje tvrdým podvozkom, lebo nie každý zákazník musí vedieť, že s výkonným motorom si v tomto prípade kupuje aj kusisko nepohodlia. To však, samozrejme, nie je výčitka voči autu.
Keď usadnem po prvýkrát do auta, intenzívne vnímam. Snažím sa zafixovať si prvý dojem, skôr ako si naň zvyknem. Tak najskôr odhalím individualitu vozidla. Vnímam atmosféru kokpitu, sympatickosť a praktickosť architektúry pracoviska vodiča, výhľad, možnosť zaujať optimálnu polohu za volantom.
Keď vyrazím na trať, počúvam motor, sledujem jeho reakciu na pokyn akcelerátora, ľahkosť radenia prevodových stupňov, nábeh brzdného účinku, charakteristiku pruženia, hluk od náprav. Pritom sa však snažím vyvarovať chybného úsudku. Ponúkam extrémny názorný príklad.
Jeden týždeň jazdím so sedmičkovým bavorákom a potom presadnem trebárs do VW Polo… Prvý dojem? Všetko zlé – nepohodlný posed, biedna kvalita použitých materiálov, motor neduživý, podvozok hlučný. Je to jasné, veď Polo porovnávam s BMW radu 7. Podvedome a celkom chybne. Ako sa tomu ubrániť? Jediná možnosť – uvedomiť si to.
Zhora nadol je to náročnejšie
Mal som to šťastie, že k tomuto poznaniu som sa dopracoval pomerne skoro po tom, ako som o autách začal písať. V zime 1994/95 som sa zúčastnil na predvádzačkách automobilov Volkswagen a Audi v Bratislave. Na miesto som dorazil na svojej vtedy štvorročnej Škode Favorit.
Odjazdil som takmer všetko, čo sa odjazdiť dalo, a na záver sa mi ušiel bonbónik – Audi A8. Pamätám si doteraz, aký to bol príjemný – až adrenalínový zážitok. Spomínam si aj na to, ako som si hovoril – aj tak je to len auto. Neviem prečo, ale asi som očakával ešte viac.
Audi A8 Zdroj: Audi
Presadnem späť do Favorita a – čo vám budem hovoriť – jedna katastrofa. Pýtam sa sám seba, čo sa mu preboha stalo? „Udrncaný“, hlučný, nepohodlný a čo je najhoršie – vôbec neťahá. Vidím to ako dnes – zastavujem, vystupujem, kontrolujem zadný disk kolesa, či nie je žeravý, či mi nezamrzlo lanko parkovačky. Až potom mi dochádza, že práve zažívam kultúrny šok.
Ubránil som sa mu, keď som nasadal do A8, lebo som mal zrejme až prehnané očakávania. A skolil ma po spätnom usadnutí do Favorita. Lebo vtedy som už žiadne očakávania nemal. Takže pozor, prvý dojem má svoju váhu, ale môže aj klamať.
Krízové pneumatiky
Vychádzam z overeného predpokladu, že dnes sú už všetky autá dobré a niektoré ešte lepšie. Rozdiely sa dajú postrehnúť povedzme pri prejazde zákrutou rýchlosťou blížiacou sa hranici jeho možností. Sám skúšam, ako sa autá správajú, keď zápasia s odstredivými silami. Vždy to robím na rovnakom mieste – relatívne krátkom úseku technickej trate, a to oboma smermi.
Ešte stále tam panuje minimálna premávka a zákruty sú prehľadné rovnako v zime, ako aj počas bujnej vegetácie. Zákruty odhaľujú, ako sa auto nakláňa, či je ťažké na predok alebo pretáčavé, kedy zasahujú stabilizačné systémy. Ak zapší, niektoré vlastnosti podvozka len odhadujem. Aj dážď je však na niečo dobrý.
Ford Mustang Convertible Zdroj: Ford
Keby nepršalo, nezistil by som, že napríklad Ford Mustang Convertible 5,0 V8 GT až tak nemá rád vodu. Vlastne ju nemali radi ojazdené pneumatiky v kombinácii s robustným krútiacim momentom prenášaným na zadné kolesá. Na suchu Mustang rezal oblúky s brutalitou adekvátnou svojej povesti.
Na mokrej trati, ktorú dokážem absolvovať so zatvorenými očami, mi však pripravili zopár krízoviek. Skusmo som sa potom pustil za bežnou Škodou Octavia jazdiacou bystrejším tempom. Aj na kruháči som s ňou držal tempo, ale s rozhodeným zadkom...
