Celkovo 409 hlasov dostal hneď na začiatku prvej schôdze nového Európskeho parlamentu nemecký sociálny demokrat Martin Schulz a stal sa tak historicky prvým znovuzvoleným predsedom tohto telesa. Predsedom bude dva a pol roka podľa dohody medzi svojou Sociálndemokratickou frakciou (S&D) a Európskou ľudovou stranou (EPP). Hlas mu dali aj prinajmenšom niektorí členovia liberálnej frakcie ALDE.

Tri frakcie spoločne disponujú 479 europoslancami z celkového počtu 751 mužov a žien, ktorých na konci mája do európskeho zastupiteľského zboru zvolili európski voliči. Pravda, na Slovensku a v Českej republike to bolo výrazne menej než celoeurópsky priemer 43-percentnej volebnej účasti.

Napriek stratám socialistov, ktorí vo voľbách skončili ako druhí, sa M. Schulz opäť stal predsedom europarlamentu. Pôvodne sa však jeho frakcia snažila o iný post. Keď sa pred niekoľkými týždňami s novinármi lúčil jej niekdajší predseda z minulého funkčného obdobia Hannes Swoboda, spomínal v súvislosti s M. Schulzom post podpredsedu Európskej komisie a vysokého predstaviteľa pre zahraničné záležitosti, teda nástupcu terajšej šéfky diplomacie Európskej únie Catherine Ashtonovej.

O týchto vysokých postoch však musia rozhodovať členské krajiny a nebolo príliš jasné, prečo by nemecká kancelárka Angela Merkelová z CDU mala za svoju krajinu navrhovať do funkcie komisára sociálneho demokrata M. Schulza. Dohoda medzi EPP a S&D sa teda nakoniec týkala len podpory M. Schulza na čelo parlamentu s tým, že S&D a aj ALDE podporia 16. júla v europarlamentnom hlasovaní v Štrasburgu Jeana-Clauda Junckera na čelo novej Európskej komisie. Ešte v ten večer sa lídri únijných krajín zídu v Bruseli na debatu o ďalších významných únijných postoch.

Pre M. Schulza je však staré známe kreslo predsedu Európskeho parlamentu viac-menej cenou útechy. Boli to totiž práve jeho socialisti, ktorí pred mesiacmi prišli s ideou straníckych „spitzenkandidátov“, ktorých európskym voličom dávali ako kandidátov na čelo Európskej komisie.

Vtedy M. Schulz predpokladal, že socialisti na vlne nespokojnosti s úspornými opatreniami naprieč EÚ voľby vyhrajú a konštrukcia, ktorá podľa niektorých politológov až príliš napína rámec Lisabonskej zmluvy, ho katapultuje na čelo únijnej exekutívy po Josém Barrosovi. Voliči však nečakane rozdali karty iným spôsobom a komisiu tak napriek trvajúcemu odporu Veľkej Británie a jej premiéra Davida Camerona povedie Jean-Claude Juncker.

Dohoda o pozíciách medzi kresťanskými a sociálnymi demokratmi nebola napriek všetkým tvrdeniam o potrebe hľadať zhodu v programových otázkach výsledkom príliš zložitého vyjednávania. Deliaca línia v europarlamente totiž teraz nevedie medzi stranami s pravicovým a ľavicovo orientovaným programom.

Hlavné delenie je medzi „tradičnými“ zoskupeniami s proeurópskou agendou a stranami s menej či viac protieurópskou či anti EÚ orientáciou. Táto skupina sa v máji vo voľbách posilnila, symbolom sa stalo predovšetkým víťazstvo Národného frontu (FN) Marine Le Penovej vo Francúzsku.

Le Penová síce napriek snahe svoju vlastnú frakciu neustanovila, pre mnohé menej radikálne zoskupenia je spolupráca s touto výrazne xenofóbnou a nacionalistickou stranou príliš. Napriek tomu pred hlasovaním o M. Schulzovi práve ona s teatrálnym pátosom rečnila o „novom vetre“, ktorý vanie Európskym parlamentom.

Frakciu má nakoniec britská Strana nezávislosti Spojeného kráľovstva (UKIP) Nigela Farageho, s ktorou to po razantnom nástupe Le Penovej najprv vyzeralo bledo. K vzniku frakcie Európa slobody a priamej demokracie však nakoniec pomohla jedna z poslankýň zvolených na kandidátke Národného frontu M. Le Penovej.

Schulzovo zvolenie teda nakoniec nie je prekvapením. Ako však upozorňovali hneď v deň voľby niektorí z nových europoslancov: Bol taký krok skutočne naplnením hesla z kampane pred Európskymi voľbami, že „tentoraz to bude iné“?

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.