Najväčšia vinárska rodina

Dnes sa však Topoľčianky môžu popýšiť nielen veľkým parkom, udržiavaným zámkom či štátnym žrebčínom s pretekárskou dráhou.

Tamojšie Vinárske závody Topoľčianky sú totiž najväčším slovenským výrobcom tichých vín. Vďaka štyrom Nitranom, ktorí tento podnik rozbiehali veľmi skromne. Ale to, že to s vínom naozaj vedia, ukázali aj v posledných, pre celý biznis náročnejších rokoch. Zatiaľ čo mnohí privatizéri veľkých socialistických podnikov už z mapy domáceho vinárstva dávno zmizli, oni za posledných šesť rokov zdvihli svoje tržby o vyše polovicu. A ďaleko nadpriemerne sa z nich cez zaplatené dane môže tešiť aj štátna pokladnica. V uplynulom poltucte rokov pretvorili na čisté zisky každoročne až zhruba sedminu tržieb.

A štvorica zrelých pánov už v podniku plní aj zásadnú úlohu pre dlhodobejšie udržanie jeho prosperity. Všetci štyria majú vo vedení firmy nasledovníkov z najbližšej rodiny. Dvaja synov a dvaja zaťov.

Vinárstvo za kostolom

Výrobnú prevádzku Vinárskych závodov nie je na rozdiel od parku, zámku i žrebčína v Topoľčiankach vidieť hneď od hlavnej cesty vedúcej mestečkom. Treba odbočiť na kopec s kostolom. Hneď za ním je areál vinárskej firmy. Vpredu je zrekonštruovaná administratívna budova podniku s vlastnou reštauráciou a vínotékou. Vzadu rozľahlé vinárske technológie.

Jeden z jej zakladateľov, spoluvlastníkov a tiež dlhoročný generálny riaditeľ Milan Waldner hovorí, že dnes má firma vo vinárstve i viniciach 180 zamestnacov a vyrába vyše sedem miliónov fliaš vína ročne. Pred krízou ich produkovala iba päť miliónov. Z tuzemského predaja vín drží vyše desatinový podiel.

Ešte väčšou vinárskou firmou je síce seredský Hubert J.E. v rukách nemeckej spoločnosti Henkell&Söhnlein, ale najmä vďaka dlhodobo rozvíjaným sektom.

Vinári z Topoľčianok oslovujú širšiu strednú vrstvu zákazníkov

S nadšením založené domy

Začiatky vinárov z Topoľčianok boli oveľa skromnejšie. M. Waldner spolu s Vladimírom Striežencom, Karolom Krížom a Vladimírom Kuklom získali v roku 1993 od štátu v mestečku do prenájmu iba menšie zanedbané sklady, málo využívanú lisovňu a chátrajúcu historickú pivnicu, o ktoré sa vtedy starala pätica ľudí. Štvorica Nitranov mala s vínom skúsenosti, lebo všetci pracovali v manažmente bývalých nitrianskych vinárskych závodov.

Na začiatku im však chýbal kapitál. Prvý úver vo výške päť miliónov slovenských korún získali z banky len po založení vlastných domov a bytov. „Išli sme do rizika. Ale zasa sme sa veľmi dobre poznali z bývalej práce, a tak sme si dôverovali. Po revolúcii chceli všetci nadšene podnikať a firmy vznikali z večera na ráno po pár pivách aj medzi menšími kamarátmi, ako sme boli my štyria,“ spomína M. Waldner.

Prenajaté prevádzky si kúpili od štátu až po troch rokoch. Počas nich vyrábali v Topoľčiankach iba sudové víno. Až potom si mohli dovoliť kúpiť prvú fľašovaciu linku vyradenú z iného vinárskeho podniku na východe republiky. Postupne sa firma modernizovala a zväčšovala.

Najdynamickejšie rástla v krízových rokov 2009 až 2014, keď jej tržby poskočili z necelých desať a pol na šestnásť miliónov eur. Podnik mal vždy aj veľmi slušné zisky. Ten predvlaňajší sa postupným rastom dostal na takmer dva a pol milióna eur. Za vlaňajšok príde podľa šéfa firmy k ich ďalšiemu miernemu zlepšeniu.

Tolerantná štvorica

To všetko sa podarilo aj vďaka dlhodobej súhre majiteľov. „Prvých pätnásť rokov sme po dohode prakticky všetok zisk investovali. Podstatnú časť ziskov dávame späť do firmy dodnes,“ pokračuje s tým, že biznis viacerých spolumajiteľov môže dlhodobo prosperovať iba vtedy, ak sa všetci tolerujú.

A ak sa ich osobné vzťahy nepokazia ani po sporoch. „Aj my sme mali nemálo sporov okolo ďalšieho chodu firmy, ale vždy zvíťazil rozum. Večer sme sa mohli pohádať, ale hneď ráno sme si podali ruku a išlo sa ďalej,“ hovorí M. Waldner. Spomína, že keď raz s K. Krížom cestovali pracovne do Ostravy, pohádali sa tak, že zabudli odbočiť a skončili až v Olomouci. Veľa zohráva aj to, že spolumajitelia majú v podniku vyrovnané štvrtinové podiely. Nikto sa pri strategickom rozhodovaní necíti menejcenný.

Kompetencie v bežnej prevádzke však mali jasne rozdelené. Generálnym riaditeľom je od začiatku M. Waldner, ktorý bol už aj v bývalom nitrianskom vinárstve spomedzi dnešných partnerov na najvyššom poste. Bol jeho ekonomickým námestníkom. Vo firme sa už od štartu najviac staral aj o jej obchod. Až neskôr obsadil post obchodného riaditeľa človekom zvonku. Posledné tri roky je obchodným šéfom podniku jeho syn Samuel.

K. Kríž mal vo firme pod palcom hlavne výrobu. Aj keď ho neskôr posilnil ďalší bývalý manažér z nitrianskej vinárskej bašty – Miloš Ševčík. V. Kukla je technickým šéfom. Má na starosti jej strojné vybavenie. V. Strieženca nazýva S. Waldner univerzálom, ktorý pomáha, kde najviac treba.

Zdroj: Maňo Štrauch

Mimo hlavného prúdu

Najvýraznejšie vynieslo Vinárske závody Topoľčianky nahor to, že