Najlepšie kone už nie sú len pre smotánku

Týmto zvieratám však zostal verný. I keď už na inej – manažérskej pozícii. A urobil dobre. Profituje z toho aj jemu zverený štátny podnik Národný žrebčín Topoľčianky.

Šéfuje mu bez káuz už pätnásť rokov. Podnik, ktorý dovtedy navštevovali skôr vplyvní „papaláši“, priblížil širokej verejnosti. Ročne doň príde 50-tisíc ľudí. Navyše žrebčín aj vďaka jeho know-how pomohol opätovnému vzmáhaniu sa tunajších súkromných chovov koní. Po prudkom páde z ponovembrových rokov je dnes v krajine opäť toľko týchto zvierat ako v závere predchádzajúceho režimu.

Jediný štátny plemenársky žrebčín na Slovensku je síce dotovaný aj zo štátneho rozpočtu, ale práve tieto úspechy oprávňujú jeho šéfa na tvrdenie, že subvencie nie sú iba prejedenými peniazmi. Navyše podnik napreduje, aj keď sú dotácie čoraz nižšie.

Michal Horný, šéf Národného žrebčína v Topoľčiankach Zdroj: Milan David

Prežil päť vlád

Päťdesiatnik M. Horný je rodákom z Topoľčianok. Do stajní i jazdiarne miestneho žrebčína, ktorý bol založený pred 95 rokmi, chodil už ako dospievajúci chlapec. Napriek nevôli rodičov, ktorí pre neho chystali „lepšiu budúcnosť“. Kvôli koňom išiel študovať agronómiu na nitriansku poľnohospodársku univerzitu. Po jej ukončení nastúpil do žrebčína za zootechnika. K nadšenému jazdeniu na koňoch pridal aj pracovnú zmluvu. Po jej podpise však už dlho nepretekal. Po vážnom úraze sa sústredil už len na prácu.

Riaditeľom žrebčína sa stal začiatkom roku 2001. „Na konkurz s vyše dvoma desiatkami záujemcov som išiel potom, ako mi to navrhol môj predchodca, odchádzajúci na dôchodok. Boli tam aj uchádzači z externého prostredia a my sme sa obávali, čo by bolo so žrebčínom ďalej,“ spomína M. Horný.

Do funkcie ho vybrala prvá vláda Mikuláša Dzurindu. Ale prežil v nej nielen jeho druhý kabinet, ale aj dve vlády Roberta Fica a jednu Ivety Radičovej.

Pravidlom býva, že ak politici z rôznych táborov nemenia šéfa štátnej firmy, svoju prácu si robí dobre. „V politike som nikdy nebol a politici sú zrejme spokojní s tým, ako to tu s kolegami robíme. Vždy chcem ukázať len to, že aj štát môže byť dobrý hospodár,“ hovorí.

Odklonená vlna privatizérov

Zdroj: Maňo Štrauch

Keď sa ho reportér TRENDU pýta na jeho kariérne úspechy, ako prvé spomenie, že mohol stavať aj na dobrých základoch po predchodcoch. Už v deväťdesiatych rokoch bolo podľa neho veľmi dôležité, že sa päť plemien žrebčína rozdelilo do štyroch samostatných chovov, ktoré sa nachádzajú v okruhu vyše tridsiatich kilometrov. Podnik má osobitne ustajnené lipicany, huculské kone i slovenské teplokrvníky. Pohromade sú iba príbuzné arabské plnokrvníky a kone plemena shagya arab. „V oddelených chovoch sa lepšie zvládajú veterinárne riziká. Po rozdelení sme sa z tretinovej dostali takmer na 90-percentnú natalitu,“ hovorí M. Horný.

Náročné bolo už od deväťdesiatych rokov odolávať snahám o privatizáciu podniku. „Aj nás chceli po zmene režimu kúpiť Nemci. Našťastie sme odolali, lebo oni tu nemienili chovať aj naše národné plemená, ale len svoje preferované kone,“ vysvetľuje riaditeľ. Ďalším privatizačným tlakom odolával aj po prevzatí riaditeľskej stoličky. „Musel som zasa veľa vysvetľovať, aby nás politici nechali pod štátom. Definitívne sa nám to podarilo vyriešiť až pred desiatkou rokov zákonným zapísaním žrebčína medzi neprivatizovateľné podniky,“ konštatuje. Odvtedy sa žiadne pokusy o privatizáciu neobjavili.

Ostatné štyri bývalé štátne plemenárske žrebčíny, ktoré sa po novembri 1989 sprivatizovali, už dnes neexistujú alebo sa ich následným cieľavedomejším vlastníkom podarilo po privatizéroch čiastočne obnoviť. Ide o žrebčíny vo Veľkom Šariši a v Motešiciach. Na mieste bývalého šamorínskeho žrebčína stoja bytovky a stajne v Novom Tekove sú prázdne.

Kristína Flaková vycvičila v žrebčíne lipicana, ktorého predali za najvyššiu cenu 50-tisíc eur Zdroj: Milan David

O kvalite genofondu koní z Topoľčianok svedčí, že niektoré majú rodokmeň siahajúci štyristo rokov do minulosti

Inkubátor koničkárov

Za najväčší úspech žrebčína, ale i tuzemských chovateľov považuje M. Horný to, že sa