Najbezpečnejšie investície? Firmy tridsiatnikov

Meradlom prosperovania týchto firiem je aj to, že od investorov už získali vyše sedem miliónov eur. Hodnotenie piatich ročníkov StartupAwards.SK však nemusí byť len o číslach. Skúsenosti umožňujú načrtnúť profil scény, jej silné stránky, slabiny i kontúry jej vývoja. O pohľad späť, dnešný stav a výhľad do budúcnosti sa podelila spoluzakladateľka súťaže Michaela Jacová.

To, kedy sa TREND začal venovať start-upom, sa dá spätne zistiť podľa toho, že v článkoch sa začali objavovať podozrivo mladí ľudia. Bola tu aj určitá neistota, či o nich naozaj ideme písať.

Tieto veci sme pri rozbiehaní StartupAwards tiež riešili. Náš prvý zámer bola súťaž biznis plánov, ale nakoniec sme chceli prezentovať niečo s reálnymi výsledkami a tímom ľudí. Napriek tomu tu pár rokov vládol dojem, že start-upy sú a majú byť primárne študentské projekty. Táto trochu negatívna konotácia existuje dodnes.

Stalo sa aj, že sme chceli niektoré top firmy na súťaži mať, ale kvôli tejto predstave sa v nej nechceli zúčastniť. Za posledné roky sa to však výrazne zmenilo. A aj my sme sa počas piatich rokov snažili od pôvodnej identity odlúčiť. Cieľ bol vybudovať vnímanie start-upu nie ako firmy mladých ľudí, ale ako firmy, ktorá je mladá charakterom svojho produktu a štádiom vývoja. A dnes nás často prekvapí vyspelosť tímov, ktoré sa do súťaže hlásia.

Výrazné omladenie, ktoré start-upy priniesli, je však fakt. Do akej miery je podnikavosť otázka veku?

Start-up môže mať aj päťdesiatnik, ktorý už vybudoval tri firmy a stále má energiu robiť niečo nové alebo chce odovzdávať svoje skúsenosti. S vekom zakladateľa to teda nemá nič spoločné. Zistili sme však, že najbezpečnejšie investície sa viažu na firmy vedené približne tridsiatnikmi. Nie je to pravidlo, ale celkom sa to osvedčuje. Sú to totiž ľudia, ktorí už majú niečo za sebou a vedia do firmy vložiť aj nejaké vlastné peniaze a skúsenosti.

Čo je hlavná motivácia start-upistov pri rozbiehaní produktu a firmy? Motivačná literatúra často začína sloganmi o menení sveta.

V tomto ich budem trochu brániť, lebo sa s nimi stretávam denne a rozprávam sa s nimi. Veľmi pozitívne na týchto ľuďoch vnímam, že bez ohľadu na to, či svoju vec robia dobre alebo zle, tak ich činnosť vždy vychádza z presvedčenia, že chcú riešiť nejaký problém. Možno ho nevedia dobre zadefinovať, možno majú zlé riešenie a možno si na to vybrali zlých spolupracovníkov.

Ale prevažná väčšina firiem, ktoré sa napríklad stanú finalistami StartupAwards, sú ľudia, ktorí chcú niečo dokázať, zaujíma ich konkrétna problematika a myslia si, že na ňu majú riešenie. Je to teda iný typ motivácie, ako keď niekto povie, že chce mať firmu, lebo si chce zarobiť. Pri týchto ľuďoch nikdy nemám pocit, že to robia preto, lebo počuli, že mať start-up je cool. Márniť čas sa predsa dá aj množstvom iných spôsobov.

Start-upisti často tvrdia, že ich nápad vznikol na základe nejakého osobného problému. To je na jednej strane sympatické, pretože nejde o umelé vytváranie dopytu. Nemusí to však nutne byť predpoklad na rozbehnutie biznisu.

Presne tak. Mladé firmy často vymýšľajú riešenia pre seba alebo pre ľudí, ktorí sú im blízki. Nemusí to ale byť univerzálny nástroj na riešenie daného problému. Čiže to A tam je, ale veľa firiem zlyháva na B a to je realizácia. Alebo chýba zamyslenie sa nad tým, či okrem mňa existuje ešte niekto iný, kto toto riešenie potrebuje.

Úvodný idealizmus, z ktorého pramení podnikavosť, je v ďalšom kroku už trochu na ťarchu. Vtedy už treba byť racionálny a reálne si zhodnotiť, kde je moja pozícia na trhu, aké iné produkty existujú, čo je priama a nepriama konkurencia a či dokážem s tým tímom, ktorý poskladám na Slovensku alebo v strednej Európe, konkurovať vývojárom zo Silicon Valley. To je tá kombinácia idealizmu a racionality, ktorá slovenským zakladateľom zvykne chýbať.

Naši start-upisti sú zdatní vo veľmi rýchlom rozdeľovaní si funkcií ako CEO, CMO a podobne. Niekedy to pôsobí ako hra na biznis.

Môže to byť tak vnímané, ale na druhej strane to signalizuje aj dospelosť. Schopnosť rozdelenia kompetencií a kompletnosť tímu je niečo, čo ako investori sledujeme. Jasné, že v malých firmách sa nemôžeme hrať na to, že každý má svoju divíziu. Ale pri organizácii tímu je dôležité si povedať, kto je za čo zodpovedný. Ako sa to nakoniec označí, je v zásade jedno. Zároveň to na ľudí vnútri tímu pôsobí pozitívne v tom zmysle, že práveže nejde o hru, ale o reálne budovanie firmy.

Do akej miery majú naše start-upy globálne ambície?

V zásade každý zo start-upov, ktorý sa prebojuje do finále SatrtupAwards, má tento prístup. Nemusia nutne riešiť problémy ľudstva, ale orientujú sa na nejaký globálny problém, ktorý je biznisového charakteru.

Napadá mi napríklad Sli.do, čo je riešenie pre všeobecný problém nudných prezentácií a málo interaktívnych biznisových konferencií. To je celosvetový fenomén. Čiže globálna ambícia tu je. Ide zväčša o univerzálne riešenia, ktoré v prípade dobrej realizácie majú šancu osloviť zákazníkov na celom svete.

Apropo, problémy ľudstva – dnes sú noviny plné humanitárnych, bezpečnostných či ekologických problémov. Sú to výzvy pre start-upy?

Práve takéto firmy by mali súťažiť v našej kategórii Society. Či už ide o pomoc ľuďom v humanitárnej kríze alebo o problémy s potravinovou bezpečnosťou a podobne. Ide tu o sociálne inovácie. Nehľadajú sa však neziskové projekty, ktoré majú vlastné súťaže a ocenenia.

Na StartupAwards ide o firmy, ktoré by mali vedieť zarábať, a to tak, aby ich produkt či služba boli trvalo udržateľné. Je super nájsť riešenie, no keď si na seba nedokáže zarobiť, tak je závislé od peňazí donorov. My hľadáme ľudí, ktorí dokážu prísť s riešením problému potravinovej bezpečnosti, ale zároveň musí byť udržateľné a škálovateľné tak, aby pomohlo aj chudobnému farmárovi v Afrike, ktorý si ho bude ochotný zaplatiť.

Ktoré oblasti sú dnes pre start-upy atraktívne?