V kríze sa veľké firmy snažia získať od politikov úľavy a výhody na podporu podnikania. Selekcia, kedy je takáto podpora zmysluplná a kedy sa už mení na eldorádo korupcie, je len a len v rukách politikov.
Keď sa predseda vlády postaví pred verejnosť s novým balíčkom podpory pre U.S. Steel Košice, prezentuje sa to ako záchrana domácej ekonomiky. Ale ekonomiku tvoria predsa všetky sektory a všetky typy podnikania bez rozdielu.
Vo veľkých problémoch je v súčasnosti stavebníctvo. A to napriek reálne skutočne veľkému finančnému balíku prichystanému na sklonku eurofondového rozpočtového obdobia. Lídri slovenského stavebného trhu odjakživa žijú najmä z verejných, často politicky usmerňovaných zákaziek. A tam treba hľadať aj príčiny dnešného stavu.
Politici sa vždy kasali konkrétnymi cieľmi pri výstavbe diaľnic a neváhali pri tom privierať očí nad jej ekonomikou. Skutočnú štedrosť marží či podozrenia z koordinovania pri zadávaní zákaziek ukázala až kríza.
V nej zrazu súťaže začali generovať ceny na úrovni 40 až 75 percent pôvodne odhadovaných cien. Sčasti to možno pripísať aktivitám vlády za čias ministrovania Jána Figeľa. O diaľničné zákazky sa začalo reálne súťažiť a stavbári sa ocitli v novej situácii. Bolo to však v čase, keď mali firmy nastavené na nereálne podmienky megalomanských projektov výstavby diaľnic formou PPP z rokov 2008 až 2010.
A také boli aj ich reakcie. Širokého Váhostav-SK sa usiloval pravičiarom dokázať, že verejné zákazky získa. Neustriehol nástup nízkych cien a dnes má reálne problémy stavať. Doprastav zasa vrhol sily do zahraničia, najmä do Poľska. A tam sa potvrdilo, že štátne preplácanie diaľničných zákaziek je vo všetkých stredoeurópskych krajinách postavené na svojvôli politicky dosadzovaných úradníkov.
Tak sa dostal do problémov aj líder trhu Doprastav. Napriek spoločnému strihaniu pások s politikmi na nových diaľniciach boli ľudia z tejto firmy vždy považovaní za profesionálov. Ukázali, že vedia viesť firmu k rastu ako učebnicový pozitívny príklad manažérskej privatizácie. Preto keď sa ikona stavebníctva ocitla na kolenách, mnohí jej priali, aby sa vystrábila, nie aby skončila v rukách konkurzného eskamotéra 90. rokov.
Namiesto reálnej konsolidácie a rýchleho vytriezvenia z drahých PPP projektov sa však firmy vrhli na starú osvedčenú prax – získavanie vylobovaných zákaziek z druhého, tretieho či štvrtého miesta. Súčasná vládna garnitúra túto prax podporuje. Prihadzuje zákazky drahším po tom, čo na základe triviálnych dôvodov vylučuje zo súťaže lacnejších. Minister dopravy aj vláda mlčky pozerajú na Úrad pre verejné obstarávanie, ako dokáže v jednej súťaži v troch kolách zakaždým uviesť úplne iný dôvod, prečo treba súťaž vrátiť minimálne do bodu nula a znova vyhodnotiť víťaza.
Toto je nebezpečná prax. Možno oddiali pády vyvolených firiem, ale stavebný trh ani verejné financie nám reálne nespasí.
