Bankovú úniu začala Európska únia pripravovať uprostred dlhovej krízy eurozóny. Tá celému konceptu dodávala naliehavosť. Teraz už všetko tak urgentne nevyzerá. Takže keď Európska komisia navrhla druhý pilier bankovej únie, jednotný mechanizmus na riešenie bankových kríz, ozvali sa z Nemecka prirovnania k zákonu, ktorý pomohol k vzostupu Adolfa Hitlera...

Prvým pilierom únie je jednotný bankový dohľad, ktorý by mala od konca budúceho roku vykonávať Európska centrálna banka (ECB). Keď ECB zistí, že je nejaká banka v problémoch, ktoré treba naliehavo riešiť, spustí mechanizmus navrhnutý komisiou minulý týždeň a funkčný vraj od začiatku roku 2015. Mechanizmus zahŕňa úrad, v ktorom budú zastúpené ECB, Európska komisia a predstavitelia štátov –členov eurozóny a krajín, ktoré budú chcieť byť členmi bankovej únie. Na odporučenie tejto inštitúcie potom Európska komisia rozhodne, či a kedy banku zavrieť, prípadne či ju reštrukturalizovať. Treťou súčasťou mechanizmu bude fond, na ktorý sa zložia súkromné banky a ktorý by mal mať okolo 60 miliárd eur.

Najväčším kameňom úrazu je kľúčová úloha, ktorú si v celom systéme pripísala Európska komisia. Podľa nás si komisia dáva právomoci, ktoré jej podľa terajších únijních zmlúv nepatria, vyhlásil hovorca nemeckej kancelárky. Jej minister financií Wolfgang Schäuble zase varoval komisiu, aby rešpektovala medze zákona, inak „riskuje veľké otrasy“. A korunu tomu nasadil šéf bavorskej asociácie bánk Stephan Götzl, ktorý povedal, že mu to pripomína ústavný dodatok, ktorým sa Hitler dostal v roku 1933 k moci neobmedzovanej parlamentom...

Eurokomisár Michel Barnier, ktorý za návrhom bankového mechanizmu stojí, pritom tvrdil, že komisia si ponechala hlavné slovo práve kvôli únijným zmluvám. Keby ho delegovala novovzniknutému úradu, museli by sa meniť únijné zmluvy a to by trvalo prinajlepšom niekoľko rokov. A konať treba hneď, zdôraznil M. Barnier.

Ale na tom sa zjavne všetci nezhodujú. Nemcom ide určite vzhľadom na ich ústavný súd i o právnu čistotu bankovej únie, ale ešte viac o to, aby niekto zvonka nerozhodoval o ich bankách. A najmä, aby to nevyzeralo, že zase platia za nejakých márnotratníkov.

Ako skoro so všetkým v EÚ, i tu sa čaká na nemecké voľby v septembri a predpokladá sa, že po nich bude Berlín ústretovejší. Neviem, do určitej miery určite. Ale odvtedy, čo zhruba pred rokom šéf ECB Mario Draghi vyhlásil, že jeho banka urobí všetko pre zachovanie stability eura, a upokojil tak trhy, sa urgentnosť vytvorenia bankovej únie akosi vytratila. Tak-tak sa ešte štáty dohodli na jednotnom bankovom dohľade, ale mechanizmus reštrukturalizácie bánk zrejme čakajú mesiace handrkovania s neistým koncom. Je otázka, či sa podarí dosiahnuť kompromis do konca volebného obdobia súčasného Európskeho parlamentu, teda do budúcej jari.

A to je vlastne návrh komisie už dosť rozriedeným kompromisom. Navrhovaný záchranný fond bude k dispozícii až o desať rokov a bude taký malý, že má de facto len symbolický význam. Pre námietky Nemecka nemôže nový úrad využívať záchranný fond eurozóny ESM, pretože by sa musel v prípade potreby podieľať aj na záchrane bank v iných krajinách. „Prečo sa vôbec namáhať s bankovou úniou, keď nie sme pripravení prijať akúkoľvek formu spoločného záväzku?“ spýtal sa komentátor Financial Times Wolfgang Münchau. „Tých 60 miliárd eur na rekapitalizáciu bánk je len klam.“

Vytvorenie bankovej únie bolo pritom vlani v lete nevyslovenou Draghiho podmienkou pre jeho záruku, ktorá upokojila trhy. No za terajšej situácie si možno len ťažko predstaviť, že by banková únia bola zmysluplne dotiahnutá do konca. Jej tretím pilierom je totiž spoločné ručenie za vklady, čo je teraz v rade severných krajín, nielen v Nemecku, doslova toxický koncept. Práve preto, že by znamenal možnosť platenia za cudzie „hriechy“.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.