Mýty o starnutí Európy

V postkomunistických krajinách dokonca ešte rýchlejšie ako na západe kontinentu. Hrozí kvôli tomu kolaps sociálnych štátov, dôchodkových systémov či ďalšie štátne bankroty? Ako kde. Notorickým príkladom neudržateľnosti bývajú vysoko zadlžené, preregulované a hospodársky pomaly rastúce Francúzsko a Taliansko. Tie sú však na rozdiel od susedov na východe a severe z hľadiska starnutia v bezpečí.

Reformy zabrali

Talianske obyvateľstvo je do veľkej miery zostarnuté už dnes. Podiel obyvateľstva nad 65 rokov tam tvorí viac ako 22 percent, po Japonsku je druhý najvyšší na svete. Pokračovanie tohto trendu bude mať preto v najbližších dekádach menší vplyv než vo väčšine iných krajín EÚ.

V Taliansku pred štyrmi rokmi prijali dôležitú reformu, zaviedli systém virtuálnych dôchodkových účtov známy zo Švédska. Ten spočítava všetky penzijné odvody počas života, zvyšuje ich o rast ekonomiky a následne podľa predpokladanej dĺžky života v penzii vypočíta anuitný dôchodok. V Taliansku sa zvyšuje aj vek odchodu do penzie, v roku 2018 by mal dosiahnuť 66 rokov. Systém umožňuje i skorší odchod, avšak s citeľným znížením penzie. Naopak, čím neskôr človek so zamestnaním skončí, tým bude mať dôchodok vyšší.

Francúzsko má zasa dlhodobo relatívne vysokú pôrodnosť. Predstavuje okolo dvoch detí na ženu, čo je úroveň nevyhnutná na obnovovanie populácie. Aj tam štát už v roku 2010 zvýšil vek, v ktorom má človek nárok na plnú penziu: zo 65 na 67 rokov, respektíve zo 40 na 41,5 odpracovaného roka.

Francúzsku aj vďaka tomu verejné výdavky na dôchodky či zdravotnú starostlivosť v pomere k ekonomike v budúcnosti rásť nemajú. Za posledné roky si polepšilo aj Grécko. Veriteľmi nanútené reformy zahrnuli okrem zvyšovania dôchodkového veku aj tvrdé zníženie dôchodkov.

Okrem vyššieho veku odchodu do dôchodku sa vlády vo svete snažia sociálne systémy udržať aj ďalšími spôsobmi. Napríklad tlačia na takzvanú mieru náhrady, čo je pomer penzie k predchádzajúcim príjmom človeka. Štáty taktiež zvyšujú