Môže byť dobrý právnik dobrým človekom alebo za úspech musí platiť charakterom?

Na stretnutí fanúšikovskej základne seriálu Buffy, premožiteľka upírov kedysi odznel príspevok s otázkou, či ide o kanibalizmus, ak upír uhryzne právnika. Autorky sa v ňom zaoberali tým, ako sú právnici zobrazovaní v popkultúrnych fantasy kúskoch. Zistili, že väčšinou boli obhajcami alebo vteleniami zla, démonmi aj upírmi. Ak sú upíri metaforou chamtivosti, skazenosti, korupcie a baženia po moci, potom právnici zosobňujú obdobné vlastnosti. Jednoducho parazitujú na spoločnosti, pijú nám krv.

Nevyhnutne neprekvapí ani to, že ak aj prepneme kanál a zo seriálu sa presunieme do žánru spravodajstva či ak zrak uprieme na noviny a formát komentára, stále nad právnickými profesiami visí akýsi tieň podozrenia zo zlých úmyslov.

Dedičstvo zlých právnikov

Pred desiatimi rokmi Tomáš Gális napísal v Sme komentár o dedičstve zlých právnikov. Pri ich identifikovaní ukazuje prstom na najsilnejších mužov našej republiky – právnikov Vladimíra Mečiara a Roberta Fica a ich suitu. Právnemu štátu podľa neho veľmi ublížili. Ako príklady ponúka spomienky na odobratie mandátu Gauliederovi, amnestie, zmarené referendum, Štefana Harabina ako ministra spravodlivosti, snahu zrušiť špeciálny súd, nevymenovanie Čentéša, Dobroslava Trnku ako generálneho prokurátora, antidiskriminačné žaloby sudcov či oslavu právnikov v klube Bonnano. To podľa neho neznamená, že všetci právnici sú takí, ale že práve oni sa dostali na najvyššie pozície.

Iste, desať rokov po Gálisovom texte je už aj vizualita vrcholových funkcií iná. Ale mali sme tu aj odhalenia z Threemy a v ostatnom čase nechuť k právnickému povolaniu budí obvinenie (úspešného) advokáta Puškára z vraždy Daniela Tupého.

Dobrý právnik a dobrý človek

Nie je teda prekvapivé, že päťdesiatročná otázka z amerického vedeckého článku o tom, či dobrý právnik vlastne môže byť dobrým človekom, sa premieňa na vážnu osobnú otázku študenstva práva aj seniornejších právnikov. Rovno ponúknem svoju odpoveď. Dobrý právnik podľa mňa nielen môže, ale aj má byť dobrý človekom. Táto odpoveď, samozrejme, závisí od istej predstavy toho, čo je to právo, čo to znamená „robiť právo“ a „byť právnikom“. A aj od toho, čo je kritériom na určenie „dobrého“ právnika alebo právničky. Začnem od konca a ostatné skôr naznačím.

Dobrý právnik je v demokratickom a právnom štáte ten, ktorý sa drží svojej roly. Ktorý robí svoju robotu tak, ako je opísaná v zákonoch a etických kódexoch. Jednoducho robí, čo má. Dobrý právnik advokát, zjednodušene povedané, nemusí nevyhnutne vyhrávať takmer všetky prípady na súdoch, nemusí veľa zarábať, nemusí byť známy ani úspešný v bežnom zmysle slova.

Jeho úspechom je nudné držanie sa pravidiel. Právničky a právnici vo svojej práci v právnom štáte propagujú hodnotné ciele, primárne slobodu, rovnosť a dôstojnosť. Aby to robili hodnoverne, musia týmto hodnotám veriť. Tieto hodnoty musia prežiariť do ich osobného života. Každá právnická profesia má vymedzenú úlohu, ktorá je morálne hodnotným snažením. Napríklad už spomenutá advokácia. Zákon o advokácii nehovorí, že advokát slúži len klientovi. Advokát pomáha klientovi na podvozku práva v súlade s ústavou a so zákonmi. Príkazom klienta, ktorý je v rozpore s právom, nie je vôbec viazaný. 

Advokát sa podieľa na ochrane morálne hodnotného cieľa, na ochrane spravodlivosti a zákonnosti prostredníctvom toho, že participuje na uplatňovaní ústavného práva na obhajobu a na ochrane ostatných práv klienta, nech je ním ktokoľvek. Jeden z prístupov k advokátskej etike, takzvaný autonómny model, tak argumentuje, že advokát je v pozícii predĺženej ruky klienta.

Osobná autonómia, a teda dôstojnosť klienta, je vďaka advokátovi expertne chránená. Hoci to vyzerá odťažito, táto koncepcia je vhodná pre kontradiktórny systém, smeruje k hľadaniu pravdy a aspoň čiastočne sa vyrovnáva moci v trestných veciach, v ktorých má štát principiálne presilu. Navyše advokátsky samopríkaz zvnútra stavu, advokátsky poriadok, ustanovuje, že advokáciu nemožno vykonávať spôsobom, ktorý by bol v rozpore s „dobrými mravmi a so zásadami slušného správania“. 

Preto ak je niečo hodnotovo problematické na právnických povolaniach, nie je to ich poslanie a úloha, ale spôsob, akým ich niektorí právnici vykladajú a vykonávajú. To vedie k ďalšej otázke, ktorú môžeme napojiť na Gálisove úvahy: Ako zhodnocovať dedičstvo nie veľmi viditeľných dobrých právničiek a právnikov? Ako ho robiť atraktívnym?

Zdroj: Archív

Lucia Berdisová

Vedecká pracovníčka Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied. Príspevok bol vypracovaný v spolupráci s advokátskou kanceláriou Krivak & Co.

Ďalšie dôležité správy