Nepatrí medzi organizátorov zájazdov do temných destinácií, prešiel ich ale azda všetky. Novinár Oleg Maštruko má cit pre fotografiu. Aj keď je Chorvát, na pláži alebo pri klasických pamiatkach by ste ho hľadali zbytočne. Oddychuje a relaxuje v ruinách a na miestach, kde zomierali ľudia.
Čo vás na opustených a zničených miestach fascinuje?
Pre mňa sú miesta ľudskej civilizácie – či už schátrané alebo takmer úplne pohltené prírodou, úchvatné, ale neviem vysloviť prečo. Vyzerajú krásne na fotografiách, to je isté.
Aký typ návštevníkov stretávate na potulkách po týchto odľahlých miestach, akých ľudí to tam láka?
Najviac ide o takzvaných mestských prieskumníkov (po anglicky urbanexplorers – urbex), ale aj nadšencov military a prežitia. A, samozrejme, sme to my fotografi.
Prečo ľudia ako vy nechodia do normálnych dovolenkových destinácií?
Iba veľmi výnimočne vidím v tradičných turistických destináciách niečo zaujímavé. A to vrátane vylihovacej dovolenky, nieto ešte aby som si chcel priniesť nejaké pekné zábery do fotoalbumu. Teraz nemyslím skutočne krásne miesta ako Benátky, ktoré bezpochyby majú obrovskú historickú hodnotu a atmosféru. Sám som z chorvátskeho ostrova Ugljan a ak už teda mám ísť na nejakú leňošskú dovolenku, neviem si predstaviť lepšie miesto ako u mojich rodičov na ostrove. Možno to bežný turista ťažko pochopí, ale miesta musia pre mňa mať svojho ducha, ktorého cítim. Duša sa tam cíti dobre. Preto by som nikdy nestrávil ani minútu a neminul ani dolár v obrovských hotelových strediskách. Dokonca aj keď idem s mojou rodinou na dovolenku do Paríža, Berlína či Londýna, snažím sa popri „povinnej jazde“ nájsť neobyčajné miesta – v Berlíne napríklad Teufelsberg (Diablov vrch), čo môže byť pre menšie deti ešte strašidelné, alebo nacistické letisko Tempelhof.
Keď sa bavíte s ľuďmi cestujúcimi na tieto miesta, ktoré destinácie považujú momentálne za najvychytenejšie?
Černobyľ je určite číslo jeden. Existuje mnoho úchvatných miest zo sovietskych čias, napríklad v Estónsku, kde je opustený sovietsky gulag, ponorková základňa, vojenské mestečká, dokonca aj pohodené míny. V Chorvátsku máme podzemnú leteckú základňu Željava, je to dielo monštruóznych rozmerov. Okolie Berlína je posiate obrannými bunkrami či kasárňami po hitlerovcoch, ale aj Červenej armáde. Najbližšie sa chystám do Japonska na ostrov Hašima, čo je nádherné mesto duchov.
Je lacnejšie cestovať po takýchto destináciách, ako ísť do vychytených letovísk či za pamiatkami?
Povedal by som, že áno. Ale je to dané skôr tým, že takíto turisti idú zväčša sami a na vlastnú päsť, kým na dovolenky idete s rodinou a so všetkým komfortom.
Ako sa vyvíja komunita mestských prieskumníkov?
Rastie, podobne ako military a survivalisti. Je to v súčasnosti trend možno aj preto, že nám to chýba, kým v minulosti to bolo celkom bežné – napríklad absolvovať vojenskú službu. Ako ľudstvo žije, rastie a scvrkáva sa, tak vznikajú aj tie krásne opustené miesta. Je ich čoraz viac, aj keď niektoré zanikajú.
Aká bola pohnútka vytvoriť knihu s opustenými miestami?
Osobná motivácia bola určite fotografia. Napriek tomu, že fotografujem aj iné veci, moja zbierka zabudnutých miest bola najzrelšia na publikovanie, preto som sa do toho pustil. Ide o moju prvotinu a už teraz pripravujem ďalšiu podobnú knihu Expiations (Vykúpenia) o chrámoch a posvätných miestach rôznych náboženstiev.
Oleg Maštruko (45)
Narodil sa v Zadare a vyrastal na ostrove Ugljan. Je šéfredaktorom chorvátskeho IT magazínu Mreza (Sieť), ktorý sa predáva vo všetkých štátoch bývalej Juhoslávie. Aj keď píše o nových technologických hračkách, softvéri či aplikáciách, baví ho fotografovanie. Vydal fotografickú knihu Without People (Bez ľudí), cez crowdfunding na ňu získal podporu desaťtisíc dolárov. Pred ňou vydal ešte tri technologické knihy.
Je ženatý, má dve deti.
