Molnar Fabry: Nadčasové remeslo zlatých ručičiek

Ručná výroba luxusných hodiniek je doménou prevažne švajčiarskych majstrov, kde sa toto precízne remeslo dedí z generácie na generáciu. Preraziť v takom uzavretom odvetví, kde cena času ďaleko presahuje hodnotu zlata a briliantov, sa podarí len málokomu. O to fascinujúcejšie je navštíviť takú dielňu v srdci Slovenska.

Napriek tomu, že hodinársky ateliér Molnar Fabry je ukrytý v nenápadnom dome historického centra Banskej Bystrice, výrobky, ktoré z neho vychádzajú, vzbudzujú obdiv na celom svete.

Príbeh Michala Molnára a Igora Fábryho je dôkazom, že výsledky, ktoré možno dosiahnuť spojením túžby učiť sa nové veci, remeselnej zručnosti a nezlomnej túžby prekonávať prekážky, nemajú hranice.

V lesku skeletových hodiniek sa odráža odkaz stáročí poctivého remesla. Sú doslova luxusným umeleckým dielom, za ktorým sa ukrývajú stovky hodín nevídane komplexnej ručnej práce a ktoré dokonale podčiarkujú osobnosť každého, kto má možnosť nasadiť si ich na zápästie.

Hodinky a šperk majú k sebe blízko

Špičková hodinárska dielňa vyrástla tak trochu náhodou. Ani jeden z dvojice majstrov remeslo nezdedil. Obaja dokonca pôvodne vyštudovali zlatnícke učňovky. „Keď sme končili na základnej škole ôsmy ročník, dostali sme zoznam odborov a škôl.

Mal som vzťah k maľovaniu a ku kresleniu, tak mi napadlo, že aj šperky sa predsa navrhujú a mohlo by to byť zaujímavé,“ vracia sa k prvotným úvahám I. Fábry. Kým on študoval v rodnom Lučenci, o dva roky staršieho Michala priviedli podobné pohnútky do zlatníckej triedy v Banskej Bystrici.

Stretli sa až na pracovisku. Mladí absolventi potrebnú prax našli v jednej z bystrických zlatníckych dielní pri opravách, čistení a jednoduchých šperkoch.

„Zlatníci boli vtedy zameraní najmä na komerčnú výrobu. Šlo o to vyrobiť šperky rýchlo a tak, aby neboli drahé. Aby si ich mohlo dovoliť čo najväčšie spektrum ľudí,“ spomína na učňovské roky na prelome milénia M. Molnár. Mladí učni si rýchlo uvedomili, že rutina výroby a opráv klenotov pre masy nenapĺňa ich ambície ani neodráža schopnosti. „Lákali nás umelecké šperky. Nie výstredné, niečo, čo sa dá vždy nosiť, ale najmä kvalitné,“ vysvetľuje Michal.

Netrvalo dlho a Banská Bystrica sa stala o jedno zlatníctvo bohatšou. Nie div, že nenápadná prevádzka, bokom od pohľadov chodcov z hlavných ciest a bez peňazí na reklamné pútače, mala spočiatku problém umiestniť sa na trhu.

„Bolo obdobie, keď dvere k nám otvoril jeden človek za týždeň. A to neznamená, že si aj niečo kúpil,“ smejú sa pri spomienke na neprajnosť mimoriadne studenej prvej zimy vo vlastnom podniku. Výplaty boli skôr vreckovým, no obaja boli odhodlaní pokračovať.