Pasová kontrola, výmena peňazí, obvyklé, no slušne kladené otázky o tom, čo prevážame. Procedúry v slovenských podmienkach už takmer zabudnuté. Po ich absolvovaní však už smerujeme na sever. Za oknami mikrobusu sa postupne otvára nehostinná moldavská zem. Je skôr prázdna, holá, zelene tu mnoho niet. Nie nadarmo tento štát volajú aj Mongolsko Európy.
Napredujeme po jednej z najlepších tunajších ciest. Je však úzka a deravá, autám dáva poriadne zabrať. Beztak ich stretávame len veľmi málo, skôr míňame desiatky vozov so zapriahnutými koňmi a s nákladom od výmyslu sveta – deti, kukurica, starý nábytok, oceľový šrot...
„Nech sa páči, chutný tvarohový koláč,“ ponúka nás mladá predavačka v malom murovanom obchodíku pred mestom Comrat, kde si dávame krátku pauzu. Zaplatíme malou bankovkou miestnej meny (za euro si možno zameniť okolo 22 moldavských lei), ale ani z nej nemá bufetárka čím vydať. Dlh preto vyskladá drobnými cukríkmi.
Zážitkom je aj tunajšia toaleta. Iba diera v zemi a držiak, intimitu zaisťuje vratký paraván, takých však neskôr vidíme oveľa viac. Na zastávku prichádza autobus miestnej dopravy, ľudí je v ňom napchatých toľko, že pristupujúci sa dovnútra musia doslova naskladať. Kto vie, aké to je, stráviť tu život, napadlo by asi každému.
Kišinevský predavač suvenírov Zdroj: Ivana Gáliková
Kišinevské retro
Po ďalších asi 80 kilometroch jazdy sa odrazu všetko mení. Cesta sa rozšíri na diaľnicu, vstupujeme do hlavného mesta Kišineva, v miestnom jazyku zvanom Chisinau. V porovnaní so zvyškom krajiny je bohaté a pre zmenu tentoraz jedno z najzelenších v Európe. Široké bulváre, mnoho slušne zásobených obchodov, fast foody, kaviarničky, ale aj nádherné pravoslávne pamiatky či starý vodojem prerobený na perfektné múzeum.
Na potulkách mestom naďabíme na českú krčmu s ponukou pravého Velkopopovického kozla. Zážitkom je prvá noc strávená v rovnomennom hoteli Kišinev, ktorý veľmi pripomína bratislavský Kyjev. Honosný retronábytok tu občas križujú mravce, okná nedoliehajú, „dežúrnaja“ nás pri raňajkách dáva do laty ako v pionierskom tábore.
Na širokom námestí pred vládnou budovou permanentne stanujú odporcovia tunajších skorumpovaných politikov. Ich portréty si lepia na tabuľu a hádžu do nich šípky. Policajti stoja naokolo v húfoch a plnej zbroji. No akosi nevzbudzujú strach, vidno, že sú s demonštrujúcimi zajedno.
Pravoslávny chrám v hlavnom meste Kišineve Zdroj: Ivana Gáliková
Ľudia sú tu úprimní, trochu naivní, ešte veria, že svoj štát raz navždy zbavia politických pijavíc. A že poctivou prácou potom konečne zbohatnú, nebudú už musieť žiť z tých terajších zhruba 180 eur priemerného platu. Aj novinárov milujú, neboja sa povedať im svoj názor, netaja meno, pred kamery smelo tlačia svoje deti s vlajúcimi moldavskými zástavami, nech ich vraj svet dobre vidí.
Moldavčania sú skeptickí voči vstupu do NATO, no do Európskej únie by vstúpiť neváhali ani chvíľu. Radi by sa s jej pomocou zbavili nálepky najbiednejšej európskej krajiny. Dokonca aj záhony v kišinevských parkoch si na viacerých miestach upravili do typického hviezdičkového kruhu. Hlavné mesto si už zveľadili z prístupových fondov, ktoré kedysi pomáhali aj Slovensku. Neradi by opäť skončili pod kuratelou Ruska, keďže tam historicky nepatria, aj keď tak desaťročia bolo.
Po rumunskom Moldavsku
Nádherné fresky na kostole v rumunskom Moldavsku Zdroj: Ivana Gáliková
Aby bola predstava o Moldavsku ucelená, treba pripomenúť, že Moldavská republika v súčasnosti nezaberá celé historické územie Moldavska. Časť z neho patrí Rumunsku – a nazýva sa preto Rumunské Moldavsko. Jej pýchou sú žiarivými farbami vymaľované kláštory, zdobené nádhernými freskami. Opevnený kláštor Manastirea Voronet, ktorý už zápis medzi pamiatky UNESCO získal, nazývajú aj Sixtínskou kaplnkou východu. Vnútorné fresky nenápadného kláštorného kostola Manastirea Humor, ktorý je takisto na zozname svetového kultúrneho dedičstva, zase predstavujú najstaršie a najbohatšie výtvory tohto druhu v regióne. Aj preto sa do tejto oblasti vyplatí zablúdiť, aspoň na ďalší celý deň.
Štát, ktorý nikto neuznal
Moldavská sovietska socialistická republika patrila totiž kedysi medzi 15 zväzových republík Sovietskeho zväzu. Úradným jazykom v nej popri ruštine bola aj moldavčina. Dnes už tento jazyk prakticky nejestvuje. Išlo totiž v zásade o rumunčinu, ktorou rozprávali obyvatelia Moldavska pred sovietskou anexiou. Ibaže striktne prepísanú do azbuky.
Keď po rozpade impéria vznikla 27. augusta 1991 samostatná Moldavská republika, vrátila sa ku klasickej rumunčine písanej v latinke. Jej problémy s novým Ruskom však neustali. Mladý moldavský štát síce dnes oficiálne susedí len s Rumunskom a Ukrajinou, no nepriamo aj s Putinovou svetovou veľmocou, asi na 450 km dlhom úseku.
Hranicu tvorí rieka Dnester, za ktorou sa, stále na území Moldavska (!), rozkladá „neexistujúci“, ale predsa celkom reálny štát – Podnesterská republika, prakticky enkláva Ruska. Nebola zatiaľ oficiálne uznaná žiadnym štátom ani organizáciou na svete, napriek tomu má vlastnú menu podnesterský rubeľ, vlastnú vládu, políciu, armádu. Aj sami Moldavci, hoci teoreticky by v nej mali byť doma, sa sem dostanú až po prísnej colnej kontrole na hranici.
Artikel číslo jeden
Moldavsko je poľnohospodárska krajina a jeho vývozným artiklom číslo jeden je v súčasnosti veľmi kvalitné víno. Preto má aj prezývku Krajina s otvorenými dverami do vínneho raja. Najznámejšie sú rozsiahle vínne pivnice v meste Cricova, severne od Kišineva, ale majú tu aj najväčšie vínne pivnice na svete Milesti Mici, zaregistrované aj v Guinnessovej knihe rekordov. Moldavsko bolo voľakedy vinicou bývalého Sovietskeho zväzu a aj preto sú kapacity tunajších vinárskych závodov obrovské, niekoľko milión hektolitrová produkcia je tu úplne bežná. Pred niekoľkými rokmi uvalila Moskva na moldavské vína embargo, preto sa krajina snaží hľadať odbytiská inde.
V zemi samovládcu Sheriffa
Krátka zastávka v Tiraspole, metropole tohto moldavského rebelanta, akoby nás okamžite zrazila o niekoľko desaťročí do minulosti. Hlavnému námestiu dominuje gigantická socha Lenina na vysokom pylóne. Neďaleko vidno tank s večným ohňom na pamiatku asi tisícky obetí krvavej vojny medzi Kišinevom a Tiraspolom, ktorá sa rozpútala v rokoch 1990 až 1992.
Z ampliónov sa rinie veselá budovateľská hudba, nechýba ani Dom sovietov, ideologické plagáty, vo výkladoch obchodov podobizne a tričká priateľov štátu – Putina, Medvedeva, Che Guevaru. Turisti vo veľkom okupujú najmä predajňu miestnej fabriky na výrobu lahodného koňaku. Jeho značka Kvint je skratkou slov „koňaky, vína i nápoje Tiraspolu“.
Námestie v Podnestersku Zdroj: Ivana Gáliková
Obchody sú plné luxusného tovaru doslova za babku, no aj tak prázdne, pre obyvateľov stále pridrahé. Nielen známy futbalový klub, doslova všetko sa tu menuje po istom Sheriffovi, ktorý sa v skutočnosti volá Oleg Smirnov a je synom bývalého prezidenta tejto samozvanej krajiny. Sám jej hovorí „otcova a moja republika“. Olegovi tu naozaj všetko patrí, pritom zvyšok Moldavska v ňom vidí organizátora pašovania zbraní, drog, alkoholu či obchodu s bielym mäsom.
Radi navečer opúšťame toto falošné hniezdo luxusu a premýšľame, že práve podnesterský problém zráža šance Moldavska vstúpiť do EÚ prakticky na nulu. Do jeho riešenia by sa zaiste zapojila i Moskva – a opäť by sa to mohlo skončiť krvavo.
K Rumunsku áno či nie?
Niektorí rumunskí politici sa otvorene zasadzujú o znovupripojenie súčasného Moldavska k Rumunsku, keďže pred druhou svetovou vojnou bolo reálne súčasťou rumunského kráľovstva a po nej fakticky pripadlo ZSSR ako vojnová korisť. Po získaní nezávislosti od ZSSR boli tomuto spojeniu krátko naklonení aj sami Moldavci, no neskôr sa začali obávať, že by si Rumuni nárokovali na majetky, ktoré im kedysi patrili na moldavskom území. Ťažko prekonateľnou prekážkou bolo aj Podnestersko, ktoré je s tretinovou ruskou menšinou pod silným vplyvom Ruska.
Kandidáti na zoznam UNESCO
Moldavsko nemá zatiaľ ani jedinú pamiatku v zozname UNESCO. Ako však zisťujeme pri ďalšom putovaní, niekoľko zápisov by si jednoznačne zaslúžilo. Veľkým zážitkom je pre nás napríklad prehliadka jaskynných kláštorov v archeologickom komplexe pod holým nebom Orheiul Vechi.
Manastirea Tipova - skalné obydlia mníchov Zdroj: Ivana Gáliková
Nádherný pravoslávny kostol, cely mníchov rozmiestnené na strmom brale, opát s dlhými sivými vlasmi a bradou, ktorý tu na všetko dohliada skrytý v temnej miestnosti. Pred sebou má kamenný stôl, na ňom čajník, zväzky sviečok a náboženské predmety, všetko to predáva pútnikom.
Ďalším moldavským skvostom sú rozhodne skalné kláštory Manastirea Tipova. Tri poschodia mníšskych skalných obydlí a tri kostoly v skalách. Podobne sa oplatí vidieť Manastirea Saharna, mekku moldavských pravoslávnych pútnikov ukrytú v kaňone medzi obrovskými skalnými útesmi. V tunajšej kaplnke na brale ponúkajú na pozretie odtlačok nohy svätej Márie.
Autorka je spolupracovníčka TRENDU.
