Pred vyše dvoma rokmi, po vypočutí zopár prezentácií o štúdiu v zahraničí, som si vzala do hlavy, že toto je to pravé pre mňa. Inšpirácie som mala dostatok, do školy sa nám prišli predstaviť viaceré agentúry. Asi som chcela utiecť od každodennej rutiny škola, tréning, spánok… a stále dookola.
Štúdium v zahraničí som si predstavovala ako perfektnú príležitosť zažívať každý deň niečo nové, spoznávať nových ľudí, kultúru. Už nie ako turista, ale ako domáci. Nemala som žiadne pochybnosti a žiadny strach, čomu som sa aj ja sama čudovala. Všetko to na mňa doľahlo až deň pred odletom, keď sa zrazu z „budúci školský rok“ stalo „už zajtra“. Vtedy som sa začala samej seba pýtať: Čo ak mi bude smutno? Ako to zvládnem úplne sama v cudzom svete? Napriek tomu mi však nikdy nenapadlo vzdať to.
Od začiatku som snívala, že to bude Škandinávia známa svojou nádhernou prírodou, prvotriednym školstvom a vraj najšťastnejšími ľuďmi na svete. A jediná škandinávska krajina, ktorú som aj videla na vlastné oči, lebo sme tam s rodinou boli dokonca dvakrát, bolo Dánsko. Tak som vlastne ani ďalej rozmýšľať nemusela.
Vedela som však, že ak sa tam chcem cítiť ako doma, budem potrebovať ovládať jazyk, teda dánčinu. Učiť som sa ju začala asi rok pred mojím odletom, ešte predtým, než som bola prijatá do programu. Mala som k dispozícii internet, učebnicu a hodiny s rodenou Dánkou cez Skype. Keďže nikto na Slovensku dánčinu nevyučoval, obrátila som sa na jednu z mnohých internetových stránok, Verbalplanet, kde sa dajú nájsť učitelia z celého sveta.
Zhruba pred rokom som kontaktovala študentskú agentúru a začalo sa vybavovanie. Všetko to trvalo skoro rok. Na konci augusta som mala za sebou dva rozhovory cez Skype so svojou budúcou rodinou, pred sebou letenku a poriadnu kopu dokumentov a ich kópií. Bolo načase dobaliť posledné veci a vyraziť na cestu.
Simona Borovská, Nivå, Dánsko
