Equilibrium. Aké jednoduché. A pritom koľko energie musíme vynaložiť, aby sme rovnováhu dosiahli. Život, ktorý mám rád, sa javí tiež jednoducho. Patrí doň rodina, priatelia, práca, moje túžby, ciele a sny. Všetko sa to niekde spája so športom a možno aj s folklórom.

Rovnováhu tela a ducha hľadali už antickí filozofi. Stala sa krédom športovcov tej doby. Príznačné je, že v medicíne sa venujem najmä následkom športových úrazov a môj život je z veľkej časti práve o športe. K športu ma viedli od detstva rodičia, otec bol vášnivý futbalista. Spočiatku to bol najmä hokej. Nebol som žiadny supertalent, ale hokej mi dal do života veľa.

Aj zopár úrazov, ktoré ma priviedli prvýkrát do nemocnice. Fascinovalo ma pozorovať prácu lekárov. No najviac ma pritiahol k medicíne môj strýko, špičkový chirurg, špecialista na popáleniny. Jeho obdivuhodný prístup a múdrosť ma natoľko nadchli, že som začal snívať o medicíne už ako chlapec. Inšpiroval ma tak silno, že som nikdy nezvažoval iné povolanie.

Môj študentský sen mohol mať prívlastok americký. Po študijných pobytoch na univerzitách v Massachusetts a v New Yorku ma lákalo ešte s teplým diplomom skúsiť šťastie v zámorí. No neodišiel som, aj keď to možno niektorí čakali. Prečo som zostal?

Aj tu platí – za všetkým hľadaj ženu, i keď výstižnejšie by bolo asi lásku. Moje rozhodnutie totiž ovplyvnila láska k žene, ktorú som si napokon vzal, a láska k ortopédii. S oboma som sa osudovo zasnúbil v roku 1996. A neľutujem.

Mal som to šťastie pracovať na najlepšom ortopedickom pracovisku na Slovensku – I. ortopedickej klinike Lekárskej fakulty na Hlbokej ulici. Dostal som možnosť špecializovať sa práve na športové úrazy a artroskopiu, ktorá je dodnes mojou srdcovou profesijnou oblasťou. Naskytla sa mi príležitosť venovať sa viacerým metódam, ktoré boli v tom čase novátorské a na Slovensku sme ich aplikovali medzi prvými. A mal som i šťastie stretnúť a učiť sa aj od velikánov slovenskej, ale i svetovej ortopédie.

  • Rada, ktorou sa riadim: Vedomosti bez skúseností sú iba informáciam
  • Rada, ktorú rád rozdávam: Snažme sa pozerať na problémy očami zvonka – „out of box“
  • Výzva v roku 2017: Priblížiť sa čo najviac k rovnováhe

Napriek tomu som uplynulých deväť rokov viac v manažérskom obleku ako v bielom plášti... Môj štandardný pracovný deň sa začína skoro ráno a končí sa neskoro večer. Nemocnica pripomína rušný kolotoč, ktorý sa nikdy nezastaví. Všetci, ktorí v nej pracujú, sa denne snažia, aby fungoval. Nezávisle od toho, či sa v nej život rodí alebo zachraňuje.

Práca manažéra prináša denne nové situácie, náročné témy, problémy, často zdanlivo neriešiteľné. Drobné úspechy ihneď prekryjú nové problémy. Fungovanie nemocnice neznesie odklad, zrejme aj preto som náročný a vyžadujem profesionalitu, rozvahu a zodpovednosť. I keď sa to možno nie všetkým páči. No vždy sa snažím hľadať pozitíva. Najmä v ľuďoch, bez nich to totiž nemôže fungovať.

Popri práci manažéra časť môjho pracovného dňa patrí mojim pacientom. Vždy, keď si oblečiem biely plášť alebo operačný odev, musí ísť všetko bokom. Pacient si zaslúži plnú pozornosť. Tu sa chyba neodpúšťa. A dobrý pocit, keď je pacient spokojný, je neoceniteľný.

Hokejku som napokon pre ťažký úraz kolena musel odložiť do kúta. Vymenil som ju neskôr za golfové palice. Zahrať si golf s priateľmi alebo so synom či s mojím otcom ma vždy poteší, aj keď mi naň veľa času popri práci nezostáva.

Hoci šport sprevádza celý môj život, paradoxne, za najkrajšie obdobie považujem roky strávené vo folklórnom súbore Gymnik. Slovenské ľudové tance sú často fyzicky veľmi náročné a ich nácviky pripomínajú v mnohom vyčerpávajúce športové tréningy.

Krása slovenského folklóru spočíva nielen v tancoch plných temperamentu, ale i v krásnej ľudovej hudbe a piesňach. I preto je obdivovaný často viac v zahraničí ako doma. Zážitky a chvíle spojené s folklórom a folkloristami patria k mojim najkrajším spomienkam a splnil mi viaceré cestovateľské sny.

Dnes sa snažím viac času tráviť s rodinou, ktorá je mojím zázemím a vytvára mi priestor venovať sa naplno pracovným povinnostiam. Preto i športy, ktorým dávam prednosť, sú skôr tie, ktoré môžeme robiť spoločne. V zime na lyžiach, v lete v prírode. Keď si potrebujem prečistiť hlavu, tak vybehnem na dunajskú hrádzu na bicykli, korčuliach alebo len tak v bežeckých teniskách. Snažím sa hľadať v živote rovnováhu medzi prácou a oddychom, medzi duševnom a fyzičnom. To je sen, ktorý sa pokúšam si splniť.