Ministri, ktorí zlyhali

Minulý týždeň bol na Slovensku od začiatku až do konca povodňový. Keby sa tu od veľkej vody na Dunaji v roku 2002 nič neurobilo, bol by to týždeň obrovskej katastrofy. Len vďaka tomu, že sa realizoval projekt protipovodňovej ochrany, ktorý z 85 percent zaplatila Európska únia, dunajská hrozba krajinou len pretiekla a nezanechala za sebou spúšť. To, čo po nej zostalo, sú poučenia, ktorých ignorovanie by nás mohlo vyjsť až príliš draho.

Výnimočný príbeh

Keď v okolí Bratislavy ohrozenie pominulo, premiér Robert Fico v priamom prenose divákom povedal: „Hlavne si uvedomme, že keby tieto hrádze neboli postavené do roku 2010, tak celé Staré Mesto je pod vodou, Devín je kompletne pod vodou. Je to myšací zadok, keď to mám tak povedať.“ Príležitosť, aby spomenul, kto všetko sa pričinil, že tieto hrádze postavené boli, vtedy a ani neskôr nevyužil.

V roku 2002 chýbali centimetre, aby voda prekonala ľavý breh Dunaja. To bol dôvod, pre ktorý sa zintenzívnili práce na tvorbe celkovej koncepcie protipovodňovej ochrany. Reálnu možnosť, že preliatie alebo pretrhnutie protipovodňovej línie by zaplavilo nielen Bratislavu, ale aj rozsiahle územie pod ňou, odborníci Slovenského vodohospodárskeho podniku naliehavo pripomínali druhej vláde Mikuláša Dzurindu. Ich žiadostiam, aby kabinet akútnu hrozbu riešil, vláda vyhovela. To, čo potom nasledovalo, je na slovenské pomery výnimočný príbeh.

Projektové práce, ktoré sa začali v máji 2004, boli vypracované tak, že ich hneď odobrili aj špecialisti Európskej únie. Hoci išlo o prvý projekt protipovodňovej ochrany preventívneho charakteru financovaný úniou, v Bruseli bol schválený neobvykle rýchlo. Rozhodnutie, že únia naň poskytne prostriedky, padlo v decembri 2005. Už v júni 2006, teda po pol roku (!), boli na Slovensku vydané územné rozhodnutia na všetky stavebné aktivity a mohla sa začať verejná súťaž na stavebný dozor a zhotoviteľa stavby.