Pretlak informácií, mobil neustále v ruke, každodenné rokovania a stretnutia či sledovanie ekonomických dát v obrovskom meradle. Po takomto týždni milujem dve veci – ticho a samotu.
Pred pár rokmi som premýšľal, ako cez víkend utiecť od vlastných myšlienok na prácu, a „nakopla“ ma až moja vlastná sestra. Pred asi 20 rokmi si kúpila chalupu na samote v horách, v údolí pod vrchom Malenica, tá časť sa volá Podmalenica. Ide vlastne o časť obce Beluša, len 25 kilometrov od Dubnice nad Váhom. Sestra si ju spolu s rodinou prerobila, no keďže býva v Nemecku, nemal sa jej o ňu kto starať. Preto som sa ponúkol, že to môžem robiť ja.
Mnohí si ma doberali, že kupujem chalupu na „konci sveta“, pritom je to od diaľnice len šesť kilometrov. Zdroj: Archív Milana Seliaka
Manuálnu prácu mám veľmi rád, pretože mi pomáha utiecť od každodennej rutiny. Sestra, samozrejme, súhlasila a verte či nie, mojej rodine sa týmto malým krokom zmenil život. Každý víkend sme začali tráviť na chate. Mojich dvoch synov som postupne začal zaúčať do chalupárčenia, pobytu v prírode, naučili sa byť chlapmi – rúbať drevo a zakúriť či opraviť deravú strechu. Dôležité pre mňa bolo aj to, že oni sami časom odmietali sedieť pred televízorom a radšej chodili so mnou a s manželkou do prírody.
- Rada, ktorou sa riadim
Treba na sebe pracovať. - Rada, ktorú rozdávam
Život je príliš krátky na to, aby sme si robili zle. - Moja aktuálna výzva
Ešte viac žiť a nie len pracovať.
Po asi desiatich rokoch nastal u mňa ďalší zlom. Zatúžil som po vlastnej chate, ktorú si postupne prerobím podľa svojich predstáv. Dosť dlho som hľadal, podstatná bola najmä lokalita. Zhodou okolností sa mi v roku 2008 naskytla možnosť kúpiť rozpadnutú chalupu len 100 metrov od tej, ktorú vlastnila sestra. Dom bol postavený v roku 1946, no v čase, keď som ho kupoval, bol už 20 rokov neobývaný. Tomu zodpovedal aj pozemok. Usadlosť však bola fantastická. Na pozemku bol veľký rodinný dom s maštaľou a malým domčekom, akoby letnou kuchyňou, ktorú poznali ešte naše mamy.
Ku chalupe viedla, a ešte stále aj vedie, len lesná cesta, nikto sem nechodí. Skutočne úžasné. Mnohí si ma dokonca doberali, že si kupujem chalupu na „konci sveta“. Až keď sa dozvedia, že Podmalenica sa nachádza len šesť kilometrov od diaľnice, tak krútia neveriacky hlavou.
Moje víkendy po práci dostali nový význam. Do všetkého som sa pustil sám.
Na začiatku som vypratal pozemok od všetkého neporiadku nazbieraného za desaťročia, zrekonštruoval ten malý domček, aby som mal kde bývať, keď budem prerábať ten veľký. Počas tých desiatich rokov sa mi už podarilo vynoviť, opraviť a obývať aj ten. Začal som, samozrejme, tými najväčšími problémami – oprava strechy, obitie stien až na tehlu, nová maľovka, stropné drevené trámy, podlaha, kuchyňa, kúpeľňa. Niektoré miestnosti či fasády oboch domov ešte čakajú, kým sa do nich pustím, no to najdôležitejšie na bývanie už je hotové. A keďže sa blíži leto, práve sa chystám vysadiť stromy, kríky a upraviť si terén.
Toto miesto považujem za svoj druhý domov. Je to útek od reality a absolútna sloboda. Na chalupe sú pre mňa totiž podstatné len tri hodnoty: aby bolo čo jesť, čo piť a aby bolo teplo. Ostatné je nepodstatné.
Všade navôkol je les a veľa stromov, zvieratá, ticho. Trvalý pobyt mali v Podmalenici v čase, keď som chalupu kupoval, len dvaja ľudia, dnes ich je približne päť. Aj toto dokazuje, aká je oblasť fascinujúca. Napríklad tu nie je ani žiadny obchod, sme tu nútení žiť tak, ako sa žilo kedysi – musíme si preto vzájomne pomáhať. Ak nám chýba niečo na nedeľný obed či do dielne, ide sa k susedovi. A nielen raz, aj každý týždeň.
Toto by som len ťažko hľadal na sídlisku v meste, preto sa sem na dôchodku aj s manželkou plánujeme natrvalo presťahovať. Keď tak už konečne spravíme, odložím aj ten bicykel, na ktorom sem každý piatok z domu dochádzam...
