Bol ak nie hlavnou, tak určite jednou z hlavných postáv pri troch kľúčových udalostiach moderných slovenských dejín: pri páde prednovembrového režimu, pri vzniku samostatnej republiky a pri porážke Vladimíra Mečiara a mečiarizmu.
Tribún revolúcie
Ako prvý a jediný pred novembrom 1989 vrátil ministrovi kultúry titul zaslúžilého umelca i s puzdrom, v ktorom ho dostal. Urobil tak na protest proti tomu, ako sa k nemu správal režim – ako k hercovi i občanovi. Jeho podpis bol aj pod petíciou Niekoľko viet, ktorej signatári vyzvali vtedajšie normalizačné vedenie komunistickej strany i štátu, aby „pochopilo, že nadišiel čas skutočných a dôkladných systémových zmien.
Bol prvý, kto bratislavských divadelníkov vyzval, aby na protest proti brutálnemu postupu polície, ku ktorému došlo 17. novembra 1989, divadlá neodohrali predstavenia. Od prvého dňa bol pri tom, keď vznikala Verejnosť proti násiliu (VPN), a stal sa moderátorom protirežimových mítingov na Námestí SNP. Bol tiež prvý, kto na území federácie v štátnej televízii vzniesol požiadavku na zrušenie článku 4 Ústavy ČSSR, ktorý ustanovoval vedúcu úlohu Komunistickej strany Československa v spoločnosti.
Novembrové udalosti roku 1989 len s odstupom času vyzerajú ako pokojná a bezpečná transformácia moci. Vtedy nikto nemohol vedieť, či pripravená armáda, polícia, ľudové milície a pol milióna ruských vojakov nedostanú rozkaz na tvrdý zásah. Ako postrehla novinárka Eva Čobejová, na rozdiel od kolegov, ktorí prišli do VPN zo sivej zóny vedeckých ústavov alebo z disentu, „Kňažko riskoval slušne zabezpečený život slávneho herca“. Plným právom preto M. Kňažko pripomína, že od novembra 1989 tu odvaha veľmi zlacnela.
S Mečiarom a proti nemu
Milan Kňažko bol podpredsedom Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) a ministrom medzinárodných vzťahov v čase, keď sa delil federálny štát. Spolu s kolegami Michalom Kováčom, Rudolfom Filkusom a ďalšími sa pričinil o to, že delenie štátu malo kultivovaný charakter a hladký priebeh. Takže zánik federácie bol prejavom toho, že národ potrebuje svoj štát, a nie dôsledkom protičeského militantného postoja.
Výčitky, že ako politik v marci 1991 veľmi pomohol Vladimírovi Mečiarovi, keď ho podporil v spore s VPN, majú svoje opodstatnenie. Ale treba dodať, že to bolo vedenie VPN, ktoré bez účasti M. Kňažka výberom Mečiara na post ministra vnútra a neskôr aj premiéra umožnilo zrod veľkej politickej legendy. S odstupom rokov svoj vtedajší postoj M. Kňažko komentuje tak, že ani on sa nevyhol chybám a omylom, ale trvá na tom, že boli dôsledkom jeho vtedajšieho najlepšieho vedomia a svedomia – a nie politického kalkulu.
Po dvoch rokoch ako prvý z funkcionárov HZDS odišiel od Mečiara, lebo kritizoval nielen prešľapy kolegov vo vláde, ale aj samotného premiéra, ktorý musel verejne priznať, že „pán Kňažko má na niektoré veci svoj názor“. Na sneme HZDS v marci 1993 však ešte šestina delegátov podporila M. Kňažka pri jeho kandidatúre na post predsedu hnutia. Za podpredsedu ho chcela tretina delegátov, hoci im na sneme povedal, že predseda Mečiar používa lož ako pracovnú metódu. (Z čoho sa stal jeden z najcitovanejších výrokov počas celej éry zápasu s mečiarizmom.) M. Kňažko po sneme z HZDS odišiel a spolu s ním aj sedem ďalších poslancov, čím sa vláda stala menšinovou. V konečnom dôsledku to viedlo k pádu druhého Mečiarovho kabinetu v marci 1994.
Ústredný výbor jedného
Vo voľbách 1998 kandidoval za Slovenskú demokratickú koalíciu (SDK) a ako jeden z jej popredných členov zastával post ministra kultúry. Bol pri založení Slovenskej demokratickej a kresťanskej únie (SDKÚ), ale po dvoch rokoch z nej odišiel. Ako jeden z mála sa z vysokej politiky dobrovoľne stiahol. Keď ho ako tribúna novembra oslovovali médiá alebo sa ako publicista vyjadroval k verejným otázkam, mal na veci „svoj názor“ a dokázal ho vyjadriť invenčným spôsobom.
Jeho dlhoročná príslušnosť k jednému politickému táboru mu nezabránila v tom, aby mal kritický pohľad na obe hlavné časti slovenského politického spektra. Zlyhanie koalície v októbri 2011 nehodnotil ako prevádzkovú nehodu, ale ako zásadnú vec, pre ktorú lídri zodpovední za pád Radičovej vlády „stratili dôveru na celý svoj politický život“.
O kauze Gorila povedal, že „ide priečne cez celé politické spektrum“, čo je základný dôvod, pre ktorý nič nebolo vyšetrené a nik nebol potrestaný, „lebo by sa táto pyramída lží a podvodov zosypala ako lavína“. Jeho charakteristiky stavu verejného života („kvitne politická prostitúcia, korupcia, mafianizujú sa verejné inštitúcie, úspešne pokračuje chrapunizácia justície“) boli veľmi trefné. V porovnaní s érou mečiarizmu považuje dnešnú situáciu za horšiu, lebo takmer všetci opoziční lídri sú podľa neho skompromitovaní.
V rozhovore pre TREND v auguste 2013, keď ešte nebol rozhodnutý, či bude kandidovať, povedal, že po voľbách 2012 na Slovensku „z pôvodne nezávislých inštitúcií sa na najvyššej úrovni vytvoril ústredný výbor jednej strany“. Po rozhodnutí, že do prezidentskej súťaže vstúpi, to preformuloval tak, že dnešná situácia sa začína podobať na rok 1989, lebo nezávislé inštitúcie sú prepojené „na jednu osobu, stávajú sa ústredným výborom jedného človeka“.
Pred prvým kolom volieb nie je zaručené, že M. Kňažko naplní zmysel svoje kandidatúry a stretne sa v druhom kole s R. Ficom, aby ho porazil ako tvorcu systému, v ktorom sa z ústavných inštitúcií stal ústredný výbor jedného človeka. Ale životný a politický príbeh M. Kňažka svedčí o tom, že ak je na niečo mimoriadne dobre disponovaný, tak práve na to, aby kládol odpor.
Šance M. Kňažka na postup do druhého kola
Najtvrdšia výhrada, ktorú M. Kňažko vyslovil na adresu uchádzačov, ktorí chcú v druhom kole poraziť kandidáta Smeru, znie: Keby som mohol s nadšením voliť kohokoľvek z nich, tak by ma prezidentské voľby vôbec nezaujímali. Kňažkov problém je, že s kandidatúrou dlho váhal a zapojil sa do súťaže až po všetkých ostatných. Jeho kampaň v porovnaní s inými kandidátmi pôsobí veľmi skromne. M. Kňažko zjavne podcenil skutočnosť, že od roku 2002 nebol aktívnym politikom, a tak vypadol zo všeobecného povedomia. Pre generáciu dnešných dvadsiatnikov a tridsiatnikov je postavou, s ktorou nemajú vlastnú skúsenosť. Generáciu, ktorá ho ako politika nezažila, by mohol upútať tým, keby podal presvedčivé výkony v prezidentských debatách. Ale ani to nemusí stačiť. V športovej terminológii sa dá povedať, že postup do druhého kola už nemá vo vlastných rukách. Na to, aby vytlačil Andreja Kisku z postupového miesta, musí buď zabrať negatívna kampaň Smeru, alebo jeho súper prepadne v televíznych debatách asi tak, ako sa to v susednom Česku stalo favorizovanému Janovi Fischerovi.
