Miklošove exit stratégie

Téma obranného valu prišla pred voľbami vtedajšej opozícii celkom vhod. Je dostatočne komplikovaná na to, aby si ju ľudia dezinterpretovali v štýle, že je to ďalšia pomoc pre bohatšie krajiny. Jej ďalšie čaro bolo v tom, že s ňou Robert Fico a Ján Počiatek v podstate nemohli nič robiť. Aj keby sa minister financií dokázal v Luxemburgu donútiť k vyššej ako nulovej angažovanosti, tvrdiť, že mohol pre Slovensko vyboxovať nejaké ústupky, je nefér. Európsky konsenzus je známy tým, že neznesie odporcov, obzvlášť z krajín, ktoré sú len do počtu.

Aj keď to spravil len neformálne, Iveta Radičová, Ivan Mikloš či Richard Sulík mu to labužnícky pripomínali vždy, keď bola možnosť. A najlepšie v jednom balíku s pomocou pre Grécko, veriac, že to znásobí negatívnu emóciu. Situácia sa zmenila a nový minister musel nájsť exit stratégiu z pózy. Pre seba aj pre premiérku. Takú, aby bolo jasné, že sú na strane občanov, ktorí nechcú doplácať na rozšafné krajiny. No zároveň aby prvým medzinárodným počinom v eurocentrále nediskvalifikovali krajinu aj seba. Výsledkom je slovenská podmienka pre Európsku komisiu, aby reformovala bankový sektor, spôsob a kontrolu štatistického vykazovania či pravidlá pre ratingové agentúry. Čiže to, čo chcú politici eurozóny, únie aj ostatného vyspelého sveta reformovať bez ohľadu na Slovensko.