V. Mika: Do Mlynskej doliny sa vrátil život

Ani jeden z manažérov televízie za uplynulých desať rokov nevydržal celé funkčné obdobie, všetci podľahli lobistickým či politickým tlakom. Navonok sa zdá, že od nástupu Václava Miku je pokoj – spojené médium renovuje, čo sa dá. Spokojní môžu byť aj producenti – telerozhlas nevyrába dlhy, ale programy (za podmienok, ktoré si tvorcovia môžu pochvaľovať). A ešte aj spravodajstvo – barometer politického vplyvu – si z času na čas vyslúži pochvalu dokonca od novinárov iných médií. V. Miku teraz čaká tá najťažšia úloha. Vylobovať pre RTVS viac peňazí. Schopnosť uhovoriť ľudí bude potrebovať ako už dávno nie.

Keď ste skončili v Markíze, mysleli ste si, že ešte budete pracovať v médiách, alebo ste to považovali za uzatvorenú kapitolu?

Aj keď je to zaužívaná fráza, vždy hovorím, nikdy nehovor nikdy. Nevzdal som sa mediálneho života, mal som stále kontakt s mediálnym svetom. Bol som zapojený do aktivít jednej nadnárodnej spoločnosti. Nebol to môj prvotný cieľ, ale situácia sa tak vyvinula. Ale po tom, ako som si prešiel niektoré veci s kľúčovými ľuďmi v mojom prostredí, rozhodol som sa, že chcem ísť do RTVS a zabojovať o túto misiu.

Čo bolo za a proti, keď ste sa rozhodovali?

Za bolo niečo, čo sa mi dnes najviac zúročuje. Predpokladal som, že sa vytvorí priestor pre ten obsah, ktorý považujeme za verejnoprávny, alebo ten obsah, ktorý už komerčné televízie nebudú robiť, respektíve naň rezignovali. To sa na trhu deje a dialo. Vytvorili sa aj podmienky na trhu na prienik typu obsahu, ktorý robí verejnoprávna televízia a rozhlas. Bol to dlhodobý a jasne predpokladateľný fenomén. Druhý, rovnako dôležitý predpoklad bol, že som videl reálnu šancu získať ľudí pre tento projekt, čo sa mi, verím, podarilo. Pretože takmer všetci kľúčoví ľudia, o ktorých som stál, ma nasledovali.

Čo bola ich motivácia?

Asi niečo podobné, ako moja viera v to, že to má zmysel. Poviem to cez obraz producentov. Sú takí, ktorí sú úspešní v komerčných televíziách, robia formáty, ktoré spĺňajú kritériá komerčných televízií z pohľadu pomeru cena – výkon a pritom radi prijmú výzvu robiť niečo pre verejnoprávnu televíziu za iných podmienok, ako by robili komerčný formát. A možno niektorí ľudia, ktorí prišli do môjho manažmentu, boli v tom komerčnom prostredí vyhorení. Nie je to najkrajší výraz, ale nevideli už ďalej cestu. Potom je tu osobitná kategória ľudí, ktorí sú z profesionálnej technologickej oblasti a videli obrovskú príležitosť, pretože jediná televízia, ktorá má nejakú šancu na technologický rozvoj a rozvoj nových platforiem, je RTVS. V iných je už všetko dané. Komerčné televízie dnes nebudú investovať do nových technologických reťazcov, pretože v tomto smere sú prakticky dobudované. A preto v RTVS vidia veľkú šancu na realizáciu.

Čiže pokiaľ ide o kvalitnejšiu televíznu a rozhlasovú tvorbu, mimo RTVS nie je na to na Slovensku priestor?


Neznamená to, že v komerčných televíziách nevznikajú remeselne kvalitné veci. Vznikajú, ale vždy musia spĺňať základné kritériá pomeru cena – výkon a jednoznačnú orientáciu na univerzálneho diváka. Dnes je ťažké si predstaviť, že by komerčná televízia produkovala nejaký typ formátu, ktorý je zameraný na cieľovú skupinu minoritného diváka alebo na nejakú časť diváckej obce. Preto z komerčných televízií vypadli dokumenty, publicistika, politická diskusia. Už vôbec nehovorím o vlastných formátoch pre detského diváka a špeciálne cieľové skupiny. Práca pre špecifické publikum je vždy v zásade kreatívnejšia a zaujímavejšia. Neočakávam, že v najbližšom období príde na trh nejaký nový mediálny hráč s výraznými ambíciami obohatiť priestor o nový typ formátov tohto zamerania.



Majú teda pracovníci v audiovizuálnej brandži už väčší záujem pracovať vo verejnoprávnej ako v komerčnej televízii?

Príklad - seriál Kolonáda by mohol byť vysielaný v komerčnej televízii. Myslím, že by s tým nebol žiadny problém a mal by taký istý úspech, aký mal u nás, primerane tomu, aká je výkonnosť komerčného média. Rozdiel je iba v tom, ako pôvodný seriál vzniká. V RTVS je to za podmienok, aké v komerčnej televízii len ťažko prichádzajú do úvahy. Tá si ťažko môže dovoliť vytvoriť vo vlastnom prostredí produkčné, dramaturgické, kreatívne zázemie na to, aby vznikol seriál. A to je naša práca prirodzene jedna z priorít.


V komerčnom médiu sú dané jasné parametre, ktorými je podmienený úspech manažéra a firmy. Čo teda vo verejnoprávnom médiu tlačí ľudí k vyšším výkonom? Nestrháva absencia tlaku na úspech k „lážo-plážo“ tempu?

Myslím si, že prirodzenou úlohou a motiváciou manažéra je byť úspešný. Ďalšia vec sú, samozrejme, ciele. Tie musia byť merateľné, dosiahnuteľné a pritom dostatočne ambiciózne. Práca v komerčnom médiu je jasná. Kritériá sú dané, biznisové ciele tiež. Mediálna výkonnosť, finančné parametre a k tomu podporné argumenty ako práca na brande, inovácie, leadership. Verejnoprávna misia je oveľa komplexnejšia, hoci jednoduchšia v tom, že máme koncepciu, ktorú schválila Rada RTVS. Tá je zameraná na obsahové ciele, teda na program rozhlasu a televízie. Čo sa týka programu, je to spravodajstvo, vlastná pôvodná tvorba a detská tvorba. Neznamená to, že ostatné veci sú podružné, ale na začiatku to boli veci, ktoré z pohľadu verejnej služby najviac absentovali a je po nich aj dopyt. Napríklad akonáhle vypadne kvôli športu detské pásmo, máme veľmi silnú reakciu. Spätná väzba od divákov je jeden z dobrých signálov, že dopyt po tomto programe funguje.

Bol to dobrý nápad, spojiť televíziu a rozhlas?

To spojenie bolo veľmi neštandardné. Aktuálne to môžem porovnať s tým, že takéto procesy prebiehajú inde a ja som, prekvapivo, do nich zainteresovaný. Pozývajú ma na konzultácie, bol som v Rumunsku, čaká ma Ukrajina, dokonca sa tieto témy rozvíjajú aj v Česku. U nás spojenie prebehlo veľmi rýchlo, len legislatívnou zmenou. Zvyčajne sa pripravuje niekoľko rokov, predchádzajú tomu rôzne analýzy. Spojenie už nastalo, a tak sa už vôbec nebudem zaoberať témou, či rozhlas a televíziu netreba znova rozdeliť. Naše prvé organizačné opatrenia smerovali k tomu, že máme síce jednu inštitúciu, no dve médiá, ktoré sú autonómne. Obsahové prieniky sú tam, kde to je pre obe médiá prínosom. Spoločné je spravodajstvo, pretože to z hľadiska obsahu funguje. Hľadáme spoločné synergie v programe. Máme programové typy, ktoré prekvapivo fungujú rovnako dobre v televízii ako v rozhlase, napríklad už tradičný projekt Slovensko advent. Veľmi dobrý príklad je náš orchester, ktorý produkuje zvukovú grafiku aj pre televíziu a pracujeme s ním ako so základným telesom pre všetky naše významné eventy. Robili sme spolu prezidentské voľby, desiate výročie vstupu do Európskej únie, robíme spolu nahrávky pre naše produkty v televízii, napríklad rozprávku.

Zdroj: Maňo Štrauch

Funguje spravodajstvo rozhlasu a televízie ako jeden tím?

Spravodajstvo má jedno strategické vedenie, jeden tím by to bol, keby sme vybudovali jeden spravodajský komplex, ale to je zatiaľ iba sen. Nefungujú spolu prakticky v jednej redakcii, pretože sú v dvoch médiách. Majú jedno vedenie, jednu stratégiu, spoločné veci robíme spoločne. Dobrým príkladom sú prezidentské voľby, keď Braňo Dobšinský robil jednu diskusiu v rozhlase a fungovalo to aj v televízii.

Vašu koncepciu vedenia RTVS považujete za odlišnú od koncepcie predchodcov. Navonok sa veľa nezmenilo od situácie spred desiatich rokov, pokiaľ ide zamerania televíznych a rozhlasových okruhov. V čom je teda RTVS iná?

Iné zameranie programov asi nenájdeme. Ak sa pozrieme na verejnoprávne médiá v našom regióne, tak z hľadiska formátov televíznych a rozhlasových okruhov sú tie typy – napríklad v porovnaní s Českou televíziou a rozhlasom – veľmi podobné. Jednotka je univerzálna, Dvojka cieli na záujmové skupiny, minority. Tretí program býva zväčša športový, spravodajský či zameraný na detské programy. Takže tento trend sa ťažko dá obísť, lebo nevymyslíme niečo, čo dávno vymyslel mediálny svet v našom regióne. Rozdiel je v tom, že my musíme riešiť množstvo vecí z hľadiska infraštruktúry a údržby našich budov a majetku, no zároveň máme jasné programovo-obsahové ciele, ktoré divák a poslucháč musia uvidieť. Keď sa pozrieme na výročnú správu a počet repríz napríklad z rokov 2011 a 2012 a počet vlastných programov v rokoch 2013 a 2014, tak vidíme jasný rozdiel. Máme viac vlastného programu, viac vlastnej výroby, viac žánrov, viac formátov, viac ocenení z festivalov a rôznych ankiet. Ocenenia a nominácie sú tak v priamej úmere tomu, aký bol nárast originálneho - premiérového vlastného programu.

Nezanikajú tieto oceňované formáty? V programe televízie sú dominantné stále skôr jednoduché zábavné relácie na Jednotke.

Jednotka vždy bude mať charakter programu pre univerzálneho televízneho diváka, pretože o toho treba bojovať. . Pre špecifické publikum pripravujeme program na Dvojke. Asi ani nenájdem príklad, že by získal na festivale ocenenie nejaký formát, ktorý je pre masového diváka. Väčšinou sú ocenené tie, ktoré sú pre výberové publikum a riešia spoločenské problémy. My priestor pre tieto formáty rozširujeme.

Čiže v kvalitných projektoch ako Horiaci ker a Terapia, ktoré vyrobilo súkromné HBO, nevidíte potenciál?

Vidíme, len o peniažkoch to je. Do Horiaceho kra sme sa usilovali zapojiť, no je to formát, ktorý je ekonomicky nad limit. A nie je to finančne jednoduché ani pre Českú televíziu. No vstúpiť do toho priamo ako producent, to by bolo veľmi zložité, aj vo väzbe nato, že našou prioritou je podpora pôvodných slovenských, audiovizuálnych diel.

Ale RTVS má azda viac peňazí ako česko-slovenské HBO...

Nezabúdajme na to, že tieto typy spoločností vlastne produkujú iba jeden typ žánrov. My musíme vyrábať a vysielať všetky programové žánre a napĺňať zákonom stanovené limity. Raz som dostal napríklad otázku, ako je možné, že televízia dokázala vyrobiť v rokoch 1983 a 1984 okolo stopäťdesiat pôvodných inscenácií vlastnej tvorby a po deväťdesiatych rokoch nevyrobila takmer nič. Odpoveď je jednoduchá. Vtedy bola Slovenská televízia súčasťou Československej televízie. Prispievala málo do spravodajstva, nepostavila dva plnohodnotné kanály a špecializovala sa na tento typ formátov. Jej príspevok do Československej televízie boli Bratislavské pondelky, no nerobila už utorky, stredy, štvrtky, piatky. Áno, bolo to možné, pokiaľ robíte iba nejaký typ formátu. No ide to oveľa ťažšie, pokiaľ zabezpečujete komplexnú štruktúru s kvótami na európsku produkciu, kvótami na národnostné vysielanie, regionálne vysielanie, ponúkate a produkujete vysielanie pre minority a, samozrejme, k tomu žiadaný športový obsah, ktorý je najdrahší.

Ak by ste sa mali sám pochváliť, v čom vidíte za prvé dva roky vo funkcii najväčší posun vpred?

Ja sa rád chválim, ale pokora, pokora, pokora. Pre mňa je odpoveď jednoduchá. Spravodajstvo – formálne a obsahové zmeny, zmena mediálnej výkonnosti. Sú merateľné, viditeľné. Ďalej pôvodná vlastná tvorba. Seriál Kolonáda sa rok po tom, čo prišiel môj manažment, dostal do vysielania, ďalší seriál je v príprave a vyrába sa, ďalší je vo vývoji. V detskej tvorbe prinesieme sedem nových formátov, rozprávku a naviac dva animované programy. RTVS sa stala najsilnejším partnerom Audiovizuálneho fondu z hľadiska výroby audiovizuálnych formátov vyrobených na Slovensku, to považujem asi za jeden z najväčších úspechov. V rozhlase sme implementovali mapovaciu štúdiu, ktorou sme riešili najväčší problém – prieniky až kanibalizáciu medzi vysielaním Rádia Slovensko a Rádia Regina. A potom je to synergia rozhlasu a televízie vo veciach, ktoré som už spomínal. Som rád, že orchester funguje, je viditeľné, že má veľa roboty.

Čo sa týka počúvanosti, vidíte pri rozhlase ešte potenciál?

Posledné výskumy ukázali, že si rozhlas polepšil, všetky jeho okruhy sa posilnili, najviac Rádio Slovensko, čo považujem za priaznivé. Ale to nie je jediný fenomén. Najsilnejší fenomén rozhlasu je to, že ide o komplex staníc ponúkajúci žánre, ktoré sú z deväťdesiatich percent na trhu unikátne. A to nehovorím o pôvodných detských rozprávkach, pôvodnej detskej hranej tvorbe, fíčroch, dramatizáciách, rozhlasových seriáloch. Hovorím o tom, že Rádio FM má úplne odlišný hudobný formát od Rádia Devín a tak ďalej. Na trhu prebieha diskusia, prečo Rádio Slovensko nemá väčší podiel slovenskej hudby ako súčasných 40 percent, hoci iné naše stanice majú aj vyše päťdesiat. Rozhlas však nie je len Rádio Slovensko, ale komplex staníc, ktoré sa majú dopĺňať. Keby všetky hrali rovnaký podiel slovenskej hudby a ten istý hudobný formát, nebolo by to pre poslucháča zaujímavé. No v sumáre Slovenský rozhlas so svojimi stanicami hrá viac ako 50 percent slovenskej hudby. Dokonca aj na Rádiu Devín ide o slovenskú vážnu hudbu, a teda našich pôvodných autorov.

Pokiaľ ide o podiel slovenskej hudby, dá sa táto napríklad na Rádiu Slovensko nájsť vo vyššej miere aj cez deň? Vtedy sa totiž okruh dosť výrazne ponáša na klasický komerčný hitový formát.

My máme merania a štatistiku na mesačnej báze. No na Rádiu Slovensko sme playlist upravili unikátnym spôsobom. Asi jediní na trhu hráme dosť veľa francúzskej či španielskej hudby, teda inej ako anglo-americkej hudby. Čo je tiež istá alternatíva na trhu a tá hudba má svojich poslucháčov a je dobrá. Ale pochopiteľne, je to rádio zamerané na univerzálneho poslucháča. Ďalších jedenásť staníc je zameraných na cieľové publikum.

Je ešte stále cieľom znížiť vekový priemer poslucháčov okruhov Slovenského rozhlasu alebo sa to už podarilo?

Darí sa to. Nemôžeme sa zmieriť s tým, že Rádio Slovensko bude len pre starších poslucháčov. Kľúčové je to, že v rozhlasovom éteri je prime-time ranné vysielanie Dobré ráno, Slovensko, najpočúvanejší rozhlasový formát uvádzaný na Slovensku.

Vaše možnosti v televízii vo veľkej miere závisia od externých faktorov – dotácie od štátu, reklamné limity, so zamestnanosťou súvisí výber poplatkov, ktorý klesá, a napokon ich výška sa už vyše desať rokov nemenila. Vy tvrdíte, že to, čo máte dnes, vám čoskoro nebude stačiť, a teda zodpovednosť prenášate na niekoho iného.

Iba tri percentá našich príjmov ovplyvňuje RTVS vlastnou činnosťou, najmä reklamou. Šesťdesiat percent našich výdavkov sú fixné – dlhodobé zmluvy a záväzky, ktoré musíme plniť zo zákona. Za dvanásť rokov sa nám znížil výber poplatkov vďaka legislatívnym opatreniam – časť obyvateľstva je oslobodená od platenia alebo platí menej, čo prehlbujú aj demografické zmeny štruktúry obyvateľstva. A naviac sme prišli o príjmy z reklamy a nemáme žiadne iné komerčné aktivity alebo legislatívne možnosti, ako zvyšovať vlastné príjmy. Vyriešiť financovanie RTVS je teda legitímna otázka, na ktorú sa ma poslanci pýtajú od prvého dňa, ako som sem prišiel.

No tá zmena závisí primárne od nich.

My však môžeme zvnútra ovplyvniť tri podmienky na zmenu financovania. Prvá je, že preukážeme, že verejnoprávna misia má zmysel, že tvoríme obsah, o ktorý je záujem a je alternatívou a na trhu nesubstituovateľný. Druhá podmienka je, že urobíme všetko pre to, aby sme fungovali hospodárne, ekonomicky zodpovedne a že nie sme vnímaní ako čierna diera. A treťou podmienkou je to, že urobíme maximálnu mobilizáciu vlastných príjmov aktívnou prácou s poplatkami – vidno to na marketingu, pracujeme s databázou, konečne sme po rokoch navštívili všetkých výbercov energií a podobne. Už pri tvorbe rozpočtu na tento rok Rada RTVS konštatovala, že bez zmeny financovania sa nepostaví rozpočet budúceho roku. Iba na ilustráciu, v roku 2014 má celý RTVS rozpočet vo výške reálnych výdavkov iba samotnej STV v roku 2007. My robíme dve médiá za tie peniaze, čo vtedy minula televízia. Tento príklad hovorí za všetko.

Zdroj: Maňo Štrauch

Aké máte možnosti?

Zvyšovať zmluvy so štátom má svoje limity, nielen štátneho rozpočtu, ale aj to, na čo tie peniaze môžeme použiť. Nemôžeme s nimi robiť šport, spravodajstvo, akvizície ani žiadne preberané formáty vrátane veľkých eventov, nielen športových, ale aj takých, ako bol napríklad zahraničný prenos z Vatikánu. Štát by nám mohol substituovať nejaké príjmy, ktoré sú našou stratou, napríklad neuplatnenú DPH či platby za šírenie signálu. Opäť to je však limit štátneho rozpočtu.

Už ste verejne načrtli, že ako najschodnejšiu cestu vnímate zvýšenie poplatkov.

Faktom je, že máme najnižší poplatok za služby verejnosti v Európe, náš poplatok je zlomok poplatku v Česku, Maďarsku, Poľsku a dvanásť rokov sa jeho výška nemenila. Len premietnutím inflácie za dvanásť rokov sa blížime k siedmim eurám. Musíme teda otvorene hovoriť o tom, že zmena financovania je nevyhnutná, musíme hovoriť o tom, že najlegitímnejšou, najoverenejšou a najbežnejšou cestou je výška koncesionárskeho poplatku, ale nie, samozrejme, jediné dostupné riešenie. Je to tak všade v zahraničí. Bol som teraz cez prázdniny v Chorvátsku a tam je výška koncesionárskeho poplatku jedenásť eur. V Chorvátsku, ktorého ekonomika nie je výkonnejšia ako naša, majú podobný počet obyvateľov. Takže tému nastolíme, nedá sa jej vyhnúť. Ako manažér som zodpovedný za vedenie tejto inštitúcie aj vo vzťahu k verejnosti, aj vo vzťahu k mojim zamestnancom. Som k tomu zaviazaný dokonca aj uznesením Rady RTVS. Je to moja misia a keď sa ma opýtate, čo za počas zvyšných troch rokov chcem dosiahnuť, tak zmena financovania je jedna z kľúčových úloh. Bez tej sa nám ostatné ciele nepodaria.

Nie je pre politikov jednoduchšie poskytnúť nejakú dotáciu, najmä v tomto období, keď sa schyľuje k predvolebným kampaniam?

Nebudem hovoriť za politikov. Našou ambíciou bolo zmobilizovať tých, ktorých sa priamo dotýka naša činnosť a sú prirodzene na týchto zmenách zainteresovaní. RTVS je obrovský zamestnávateľ, nezamestnáva iba zamestnancov televízie, rozhlasu a umeleckých telies. Sme spoločnosť, ktorá vytvára najviac pracovných príležitostí a možností v celom kreatívnom a audiovizuálnom priestore. Na RTVS sú naviazané tisícky ľudí, ktoré s nami spolupracujú. Týka sa to aj takého fenoménu, akým je šport. Štát môže do slovenského športu dávať peniaze, ale bez toho, aby bol na obrazovke, sa stráca istý efekt. Aj sponzori prídu vtedy, keď hokejová či iná liga bude v televízii. Ak úspech slovenského športu nebude na obrazovke a v éteri, zarezonuje oveľa menej. Debatoval som už s väčšinou predstaviteľov športových zväzov, ktorí cítia, že jediný priestor, ktorí môžu dostať, je v RTVS. A ďalej hovoríme aj o minoritách, regiónoch, záujmových skupinách a prirodzene kultúrnej obci, pre ktorých to platí ešte viac.

Aj keď nechcete hovoriť za politikov, musíte myslieť na to, ktoré z riešení má najväčší potenciál na úspech...

Ja si myslím, že tlak na tú zmenu nemôže prísť len od nás. To som tým chcel naznačiť.

Dokedy to chcete stihnúť presadiť?

Je to jednoznačné. Na jeseň to musí byť veľmi silná téma, pretože bez zmeny alebo cesty, ako tú zmenu dosiahnuť, sa nepostaví udržateľný rozpočet na rok 2015. Alebo sa postaví tak, že to bude na úkor niečoho. Bude to rozpočet, ktorý bude musieť siahnuť aj na obsah a na program. Už v roku 2014 sme urobili rozpočet, ktorý je o 9,1 milióna eur nižší ako rozpočet roku 2013. Podarilo sa to vďaka úsporám z minulého roka, ktoré sme preniesli. Alokovali sme všetky zdroje do programu, takže ten neutrpel. Všetky výdavky boli sekundárne. V ďalšom roku však už úbytok môžeme urobiť len na úkor programovej služby. Spýtam sa verejnosti, čoho sa vzdáme: Športu? Hudobných telies? Vzdáme sa detských programov? Nechcem to urobiť. Nechcem byť riaditeľ, ktorý sa niečoho vzdá, ktorý nebude ambiciózny. Nechcem to povedať svojmu manažmentu, nechcem to povedať svojim kolegom, ktorí sa naštartovali a s chuťou pracujú. Na jar sme mali veľkú výrobu, v štúdiu MD4 sa vyrábali vlastné formáty, vyrábali sa tam eventy a vyrábala sa tam aj rozprávka. Ľudia mi povedali: Vašo, vieš, čo je tu úžasné? Tu to zase žije ako v starých rokoch. Nie sú tu prázdne chodby, ale ľudia v kostýmoch, je tu neustály pohyb. Pre mňa to je signál, že sa niečo deje, že do Mlynskej doliny sa vrátil život.

Stretnú vás v budovách RTVS bežní pracovníci?

Som riaditeľ, ktorý nesedí len v kancelárii, chodím do spravodajstva, chodím takmer denne do štúdií , takže sa tam pohybujem. Pre mňa je to reminiscencia rokov, keď som tam začínal a Mlynská dolina bola úplne plná. A dnes je naše štúdio Štvorka jedno z najlepších štúdií na Slovensku a možno aj v blízkom okolí. Máme novú HD réžiu, denne mám dopyty, že by si niekto od nás objednal služby, ale nemáme kedy. Len čo sa skončí nejaká výroba, robíme na novej výrobe, robia sa kulisárske práce, zmení sa scéna a ideme nanovo.

Skúsenosti zo spoplatňovania médií hovoria o tom, že keď chcete za niečo peniaze, vo vašom prípade vyšší poplatok, tak je dobré pridať niečo navyše. Mohlo by to „navyše“ byť v prípade RTVS napríklad tretí kanál?

Nie mohlo, musí. Ja do verejnej diskusie dávam jednoznačný záväzok, že ho spustíme. No nehovorím o bývalej športovej Trojke. To nebol plnohodnotný kanál, pretože nebol v terestriálnom vysielaní a nemal celoplošné pokrytie. Tretí kanál by bol dominantne športový, so všetkými hlavnými športmi, hlavnými športovými udalosťami, ale aj s minoritnými športmi a naším slovenským športom. No musí byť z hľadiska pokrytia rovnocenný s Jednotkou a Dvojkou, iba vtedy totiž môžeme uvoľniť priestor na Jednotke a najmä na Dvojke, ktorá potom bude môcť obsahovať oveľa viac unikátneho obsahu, aký si zaslúži. Napríklad reálne pevné detské pásmo, naozaj reálne žánrovo štruktúrované dokumenty, naozaj denné záujmové magazíny, naozaj denný formát na Dvojke a žiadne zásahy do vysielania Jednotky. V tomto roku predstavuje športový obsah na Dvojke až štyri hodiny denne vrátane športových magazínov. To je veľmi vysoké číslo.

V posledných rokoch však vzniklo hneď viacero súkromných športových kanálov. Čo viete navyše ponúknuť oproti nim?

Vieme ponúknuť to, čo nevedia ponúknuť športové kanály a to je náš takmer stopercentný zásah v terestriálnom, aj v multikanálovom prostredí. To znamená dostupnosť športového obsahu, pre všetkých našich divákov. Lebo šport a najväčšie športové podujatia nie sú fenoménom iba pre vybrané skupiny obyvateľstva, ktoré si za to platia. RTVS ponúka celý svoj obsah a teda aj športové vysielanie bezodplatne a všetkým. Ťažko si viem predstaviť, že by veľké športové podujatia, aké sme mali napríklad tento rok - MS v hokeji, olympiáda, MS vo futbale, Tour de France boli iba na platených kanáloch. To hovorí za všetko.

Do televízie ste si priviedli viacerých vlastných ľudí, v rozhlase ste omladili manažment. Postavili ste na výmene manažmentu vašu stratégiu?

S Ľubom Machajom sme sa dohodli tak, že minimálne rok s ním počítam a že chcem využiť kontinuitu a jeho skúsenosti. Potom som za jeho nástupcu vymenoval človeka, ktorý vlastne pri ňom vyrástol. Vinco Štofaník je nová generácia a predstavil mi ľudí, ktorí postupne do manažmentu vchádzali s ním. Trvalo to ďalší rok. Nebola to nejaká revolučná výmena, pretože rozhlas si vyžadoval iný prístup ako televízia, bola to zmena evolučná a z vnútorného prostredia. 



V televízii ste teda urobili revolúciu?

No bolo to určite revolučné, pretože v televízii na žiadnom kľúčovom poste na prvom stupni riadenia alebo v senior manažmente nezostal nikto z pôvodných manažérov.

Ostávate s RTVS aj mimo práce? Sledujete televíziu a počúvate rozhlas?

To je čistá profesijná deformácia. Rádio počúvam, úprimne povedané, cielene, keď sú nejaké nové formáty, a potom vždy v aute. V televízii si vždy pozriem nové formáty, a potom, samozrejme, mám obrazovku v práci, kde je pustená bez zvuku a vnímam, čo sa deje. Priznávam, že sa zaujímam aj o to, ak nejaká komerčná televízia začína s novým formátom, je to pre nás tiež konkurencia. K tej konkurencii ešte jedna drobná poznámka: na trhu sa všetci veľmi dobre poznáme. Všetci kľúčoví pracovníci, programoví či technologickí riaditelia sa navzájom poznajú, veď je to náš malý, mediálny svet.

Partneri projektu:

Official image partner: