Mienkotvorný je dnes každý, kto povie to, s čím súhlasí dostatočný počet ľudí

Ak by neexistoval internet, asi by sme tu dnes nesedeli. Nie?

Dobrá otázka. Občas rozmýšľam nad tým, ako by asi vyzeral môj život, keby internet neexistoval. Keby nebola možnosť na ňom publikovať. Určite by vyzeral inak. Boli to práve blogy na Sme.sk, ktoré úplne zmenili môj život. Od nich sa odvíjala moja profesionálna kariéra.

V jednom z vašich blogov ste sa kriticky vyjadrili o názorovej explózii na webe. Pritom ste aj vy príkladom tejto demokratizácie, ktorú priniesol internet. Je teda dobré, že sa dnes môže každý ku všetkému vyjadrovať?

Bolo by to dobré, ak by ľudia mali schopnosť názory vyhodnocovať a filtrovať. Internet zastihol ľudí tak trochu nepripravených. Máme neuveriteľné možnosti, prístup k akejkoľvek myšlienke, k akémukoľvek uhlu pohľadu na nejaký problém, ale mechanizmy, ako pracovať s tým množstvom názorov, zaostávajú. Ľudia si ich ešte nevyvinuli. A zdá sa, že ich tak skoro ani mať nebudú, pretože vývoj ide skôr opačným smerom. Keď internet vznikal, hovorilo sa o informačnej diaľnici, kde si človek nájde všetko, čo potrebuje, a de facto prestanú existovať otázky. Namiesto toho sme svedkami opaku.

Mienkotvorný je dnes každý, kto povie to, s čím súhlasí dostatočný počet ľudí

V klasickom mediálnom svete existovali komentátori, ktorí sa vypracovali na opinion lídrov, a od ich názorov sa odvíjala spoločenská diskusia. Dnes tu máme záplavu názorov. Kde sa vlastne tvorí mienka?

Nedávno kolovalo po webe video, v ktorom si chlapík sadol do kresla a začal nadávať všetkým politikom. Videli to státisíce ľudí, čiže zrejme to možno označiť za mienkotvorné. Ak to veľmi zjednodušíme, tak dnes je mienkotvorný každý, kto povie to, s čím súhlasí dostatočný počet ľudí.

Čiže amatéri prevalcujú komentátorské ikony?

Rozdiel je v tom, že dnes síce môže byť mienkotvorný každý, ale môže ním byť napríklad len raz. Existujú blogeri, ktorým sa dlhodobo darí písať články s vysokou čítanosťou, ale to nie je pravidlo. Bežné je skôr to, že niekto zverejní jedno video ako ten chalan, ktorého meno si už ani nepamätám, a to absolútne zarezonuje. Možno odvtedy urobil ďalších desať videí, ale nikto ich nevidel. Pri mienkotvornosti teda už vôbec nejde o autora, ale o myšlienku. Existujú mienkotvorní autori, ale najmä existujú myšlienky, ktoré rezonujú.

Sú tradičné médiá stále dôležité?

Určite áno. Práve na základe nich si formujem moje názory. Alebo sú vodidlami k tomu, čo by ma mohlo zaujímať. V tomto som už však skôr stará generácia. Mladší ľudia sa na internete správajú inak. Prijímajú iné informácie, venujú im inú pozornosť a oveľa kratšie. Ja si uvedomujem, že aj blog začína byť prežité médium. A to na úkor YouTube videí či toho, čo napríklad robí Rado Ondřejíček v Cynickej oblude – to je vec, ktorá má určite budúcnosť. Vždy tam je nejaký názor, ale aj vtip. Venujete tomu tri sekundy a idete ďalej. Youtuberi a ich videá zase majú jasný apel voči mladým ľuďom. Ja by som takéto videá robiť nevedel a nie je to ani formát, ktorý by pasoval k tomu, čo robím. Rovnako nie som dostatočne vtipný na to, aby som robil Cynickú obludu. Čiže som na blogy v zásade odkázaný a musím sa spoliehať na to, že čitatelia v mojom a staršom veku svoje návyky nezmenia.

Sociálne siete dnes dokážu meniť spoločnosť. Zhodiť totalitné režimy, ale aj ovplyvniť politickú náladu pred voľbami na Slovensku. Je to jav, ktorý by si vyžadoval nejakú reguláciu?

Je dobré, že sa ľudia v Egypte mohli vďaka Facebooku zorganizovať. Zlé z nášho pohľadu je to, že takým istým spôsobom sa zorganizovali napríklad voliči Mariána Kotlebu. Je to ten istý jav. Rovnaké pohnútky, rovnaký výsledok. Neviem, či sa dá mať jedno a nemať druhé. Ako a kto bude vyberať, že toto ešte áno a toto už nie? Internet nie je iba Facebook. Ak niečo ľuďom zakážeme, tak ich to len naštve a nájdu si iný spôsob, ako sa zorganizovať. Museli by sme zablokovať celú technológiu. Navyše teraz môžeme mať nad tým aspoň nejakú kontrolu, lebo vieme podľa aktivity na Facebooku zistiť, koľko asi príde na pochod fašistov ľudí. Ide teda o prevádzkové riziko internetu a cesta vedie iným smerom. Ideálna predstava je, že ľudia by mali byť dosť múdri na to, aby si nevyberali hlúposti.

Zdroj: Maňo Štrauch

V spomínanom blogu ste písali aj o tom, ako nám algoritmy Googlu či Facebooku predkladajú veci, ktoré zodpovedajú našim záujmom. Cieľom je ponuka relevantných výsledkov. Nebolo by rovnako užitočné, ak by nám algoritmy rozširovali okruhy myslenia a názorov?

Je to do veľkej miery otázka užívateľského komfortu. A aj toho mentálneho, že človek nechce byť rušený. Ja mám na Facebooku niekoľko tisíc priateľov. Sú to v zásade ľudia, ktorí mi ladia svojím názorovým nastavením či koníčkami. Ak sa mi tam však objaví človek, ktorý má úplne odlišné názory na svet a ešte ich aj presadzuje, tak ho jednoducho vyhodím. Nemám záujem, aby vyvolával konflikty a aby som to ja musel riešiť. Druhá otázka je zvedavosť, ktorá by mala človeka hnať prekračovať isté hranice. Tie informácie tam sú, stačí, ak sa o ne aktívne zaujímame. Ja si niekedy len tak náhodne čítam Wikipédiu. A dozviem sa veľa vecí.

Bežný používateľ internetu toto nerobí.

To je pravda. V takom prípade máme sociologický problém. Pretože normálne objektívne názorovo nepodfarbené informácie existujú, lenže ten stred sa vyprázdňuje na úkor extrémov. Všetci máme k jednej alebo druhej strane bližšie, ale keď nedovidíme za roh, tak je to zlé. A toto sa dnes deje.

Koncom minulého roka ste sa na takmer pol roka odpojili z Facebooku. Prečo?