Michal Kollár: Na Červeného kapitána máme úver aj poistku

Knihy Dominika Dána majú množstvo fanúšikov, dal sa predpokladať na základe toho úspech Červeného kapitána aj vo filmovom spracovaní?

Nečakali sme až také číslo počas prvého víkendu. S nejakým sme kalkulovali, bolo však asi 20 percent pod reálnym počtom divákov. Vzhľadom na všetky finančné záťaže mal distribútor predstavu o návštevnosti okolo 30-tisíc ľudí aj v súvislosti s tým, že film má v sebe privátnu investíciu, ktorá počíta s návratnosťou. To sme napokon dosiahli. Latku nám nastavovali divácky úspešné filmy ako Kandidát a Love, ktoré sú istým benchmarkom a Červenému kapitánovi žánrovo najbližšie. Že sme ich prekonali, bolo milé prekvapenie.

Ako sa zrodil nápad sfilmovať Dánov príbeh?

Pôvodná myšlienka je ešte z roku 2008, o rok neskôr som sa osmelil osloviť autora. V tom čase sme ako firma mali v Česku za sebou dva filmy – pokračovanie Snežienok a machrov a „babovřeskoidnú“ komédiu Poslední plavky, ale žiadnu serióznejšiu produkciu. Náš prvý ambiciózny projekt bol film Dom od Zuzy Liovej a ja som hľadal aj niečo pre seba. K trileru, akčným žánrom, respektíve detektívkam som vždy inklinoval, lenže to bolo, ako keby som chcel byť kozmonaut. Náznak toho, že to nemusí byť úplná utópia, bol práve úspech populárnej literatúry tohto žánru na čele s Dánovou tvorbou. Samozrejme, trh je tu malý, a tak som nebol prvý, kto za ním prišiel, ale napokon to vyšlo tak, že prvý film podľa jeho knihy sme mohli urobiť my. Rovno som mu vtedy povedal, že vývoj a výroba potrvá štyri až šesť rokov, čo sa splnilo, a že by to mal byť európsky projekt, lebo slovenské zdroje nestačia, aby sa naplnili naše očakávania.

Momentky z filmu Červený kapitán

Zdroj: Fog'n'Desire Films

Zdroj: Fog'n'Desire Films

Zdroj: Fog'n'Desire Films

Zo súboru Dánových kníh padla voľba na Červeného kapitána. Prečo?

Dal nám na výber zo všetkých svojich kníh, v tom čase ich bolo, myslím, trinásť. Príbeh Červeného kapitána sa javil ako „najfilmovejší“ z pohľadu jednotlivých scén aj tým, že bol organicky česko-slovenský a zároveň sa odohráva v unikátnom čase a priestore tesne po revolúcii pred rozdelením Česko-Slovenska. Mal som vtedy 14 rokov a výrazne sa mi vybavovali detaily z tých čias. To sme však ešte nevedeli, aké náročné bude knihu do filmu adaptovať.

Stavili ste aj na menej obsadzovaných hercov a do hlavnej úlohy ste vybrali Poliaka Macieja Stuhra, ktorého domáce publikum vníma skôr v komediálnej polohe. Bolo zámerom získať pre Slovákov neznámu tvár?

Macieja som poznal už dlhšie. Bez toho, aby som sa chcel niekoho dotknúť – u nás momentálne nemáme mužských hercov v zmysle „filmových hviezd“. Chýba nám tá kategória „skrátka chlap“, teda Michalovia Dočolomanskí či Radoslavovia Brzobohatí. Druhá vec je aj to, čo hovoríte – našich dobrých hercov okolo 30 rokov poznajú diváci zo seriálov, vidia ich skoro denne. Prečo by si mali kúpiť lístok do kina a pozerať sa na niekoho, koho majú večer na dvoch kanáloch zadarmo? Unikátnosť Dánovej tvorby diktovala celkovo prístup ku kastingu. Bolo jasné, že keď má mať hlavná postava uveriteľné rysy, ktoré načrtáva už kniha, a nemá pôsobiť smiešne, ak behá s kvérom, musíme obsadzovať citlivo. Maciej splnil naše predstavy nad očakávanie, na Krauzov knižný opis sa navyše totálne podobá. A ako bonus sa podobá aj na samotného Dána pred 25 rokmi.

Dominika Dána, ktorý tvorí naďalej pod pseudonymom a v utajení, poznáte osobne. Aká bola spolupráca?

Prvé stretnutie sprostredkovala kamarátka. Možno až veľmi emocionálne som mu vtedy hovoril, že filmy k jeho knihám by mal točiť niekto, kto k tomu má vzťah, nevníma 90. roky len cez novinárske kauzy a má reálne odžitú dobu a miesto. Napokon sme podpísali zmluvu na Kapitána, každého pol roka som mu posielal novú verziu scenára, komunikovali sme cez e-mail a občas sa stretli. Samozrejme, pomaly začínal byť skeptický, lebo roky bežali a medzitým napísal desať ďalších kníh a vyzeralo to, že s filmom sa nič nedeje. Opak bol pravda. Poslednú verziu scenára detailne opoznámkoval samotný Dán, podľa nej sa robil aj finálny prepis. Spolupracovali sme však aj so zahraničnými odborníkmi v rámci workshopov, scenár rozobrali americkí a európski lektori. Chceli sme sa uistiť, že v príbehu bude zrozumiteľnosť, a nechať si posúdiť zvonka, čo funguje a čo nie. Rýchlo sa vydestilovalo napríklad, že celá linka s templármi, ktorá je v knihe, musí ísť von, lebo je to napodobenina Da Vinciho kódu. Naopak, dôraz sme kládli na detektívny žáner a istú jedinečnosť príbehu, ktorý je o spolupráci bývalej ŠtB a vysokej cirkvi a odohráva sa v krajine, ktorá sa rozpadá, no nie je v nej vojna. Z knihy sme vybrali šesť scén, na ktorých sme dej postavili. Dovolím si byť natoľko arogantný a poviem, že k podobnému výsledku by sa asi dopracoval aj sám Dán, ak by svoju knihu spracúval do filmového scenára.

Uvádzate skoro 400 trikových efektov vo filme vrátane rekonštrukcie starej Bratislavy. Ako ste vdychovali hlavnému mestu podobu spred 20 rokov?

Postprodukčne na tom robilo pražské štúdio Magic Lab pod vedením supervízora Michala Křečka. Od začiatku sme vedeli, že k tomu musíme pristupovať umne v tom zmysle, že prerobiť Bratislavu fyzicky – v rozmeroch, v akých sme točili my – je nemožné. Toho sme sa držali, aj keď sme si museli dávať pozor na scénografiu a mať dopredu všetko premyslené. Často teda koniec chodby či ulice nebol vôbec postavený, ale dokreslený v počítači. K vizuálnym trikom sa ráta aj to, keď je postava z jednej klapky v strihu daná do inej, s čím sme tiež pracovali. Príkladom môže byť napríklad dorobená ruka pána Ladislava Chudíka v scéne, kde už nebol fyzicky na pľaci.

Čo dobové rekvizity? Na prvý pohľad ich bolo nespočet – od starých áut až po škatuľu od mlieka.

Dali sme si na tom záležať, vyžiadalo si to investíciu okolo 250-tisíc eur. Treba to však predeľovať, lebo značnú časť zhltli práve dobové autá, požičané z múzea automobilov pri českých Tepliciach. Bolo to ekonomickejšie riešenie ako prenajímať škodovky od veteránov, z ktorých by si každý chcel vydealovať svoje podmienky. Takto sme autá naložil na dopravný kamión a ráno vzali na nakrúcanie tie, ktoré sme potrebovali. Druhá vec sú drobné rekvizity tej doby, kde neskrývam určitú osobnú posadnutosť a nostalgiu viažucu sa k dobe detskej nevinnosti. Človek si pamätá veľa drobných fetišov, a tak som napríklad trval na konkrétnom bielidle. Lepidlo Drago sme tiež zohnali, no jedno balenie stálo 20 eur. Debaty boli aj okolo tetrapakového mlieka v jednej zo scén – niektorí diváci sa nás pýtali, či už v tej dobe existovalo také balenie. Nielenže existovalo, ale presne s takým dizajnom, aký sme použili. Rekonštrukcia tej grafiky a výroba jednej škatule však stáli 5-tisíc českých korún. Myslím, že tieto detaily sú dôležité, svedčí o tom aj záujem mladších divákov o túto stránku filmu. Možno nás to aj odlišuje od iných produkcií, trebárs aj českých dobových žánroviek. Osobne vylietavam z kože, keď Kmotr Mrázek, čo je inak dobrý film, obsahuje nezmysly typu plazmová obrazovka alebo nový typ Hummera 3 – v roku 1992.

Michal Kollár Zdroj: Maňo Štrauch

Snímka patrí v našich pomeroch k nákladnejším. Asi je nevyhnutnosť mať partnerov z viacerých krajín, ak sa má projekt finančne utiahnuť.

Nepochybne. Plánovali sme rozpočet pod dvomi miliónmi eur, nakoniec sme skončili na vyše 2,1 milióna eur, čo bolo spôsobené predelením výroby na dve etapy a počasím. Červený kapitán je slovensko-česko-poľská koprodukcia, veľká výzva bolo zároveň prispôsobiť látku tak, aby bola zaujímavá pre všetky tri trhy, a teda mohla sa uchádzať o podporu zahraničných fondov aj investorov. Napokon máme vo filme súkromné peniaze aj od poľského distribútora, to je však aj vďaka menu, aké má v Poľsku Maciej Stuhr. Ak chceme mať šancu robiť s väčšími rozpočtami lokálne filmy, odpoveď je zrejme žáner. Ak teda nemáte poruke svetoznámeho režiséra, ktorý predá film prakticky už vopred, čo na Slovensku zatiaľ nemáme.

S čím ste išli za partnermi, keď ste ich presviedčali, že na tento projekt majú dať peniaze?

Verili sme atraktivite žánru aj príbehu, ktorý je vystavaný dostatočne pútavo. Do istej miery bol dôležitý aj element dobovej nostalgie, práve s ohľadom na potenciálnu návštevnosť v kinách, sledovanosť, respektíve – ako rád hovorím – reprízovateľnosť, teda druhotné pozeranie. V takej pozícii naša kinematografia vždy bola – ľudia by tie filmy mali chcieť vidieť dva – trikrát. Nemáme možnosť globálne nasadiť film, ktorý si každý pozrie raz a sme zahojení. My sa snažíme, aby si film divák pozrel opakovane v televízii a predtým si možno ešte ideálne kúpil aj legálne DVD.

Brali ste si na film aj pôžičku?

Áno, peniaze garantujeme cez otvorené úvery v hodnote okolo dvestotisíc eur od českých bánk. Unikátnosť pôžičky je, že nie je ručená okrem drobností hmotným majetkom, ale viazaná na samotný projekt, teda film. Pokiaľ viem, je to prvý takýto úver minimálne v Česko-Slovensku. Zároveň sme k filmu, tiež zrejme ako prví v regióne, dostali z Bruselu garanciu I2I. Vďaka tomu sa preplatí na dobu 16 mesiacov 60 percent nákladov na úrok, ktorý u nás, bohužiaľ, predstavuje 12 percent ročne.

Hovorili ste aj o privátnych peniazoch. Kto ešte do projektu investoval „zo svojho“?