Michal Havran: Krajina bez ambícií je odsúdená na priemernosť

Dlhodobo sa profilujete ako intelektuál, ktorý upozorňuje na problémy v spoločnosti. Aká je dnes pozícia intelektuála na Slovensku?

Je to jedna z najobľúbenejších nadávok. Ľudia, vrátane politikov, sa oveľa radšej vyhraňujú voči intelektuálom, umelcom a novinárom než voči fašistom. Oveľa hrubším a sprostejším jazykom útočia na ľudí, ktorí by mohli byť ich spojencami, keby rozmýšľali tak, ako sa od ľudí na vysokých pozíciách očakáva. Zatiaľ čo nezamestnanosť klesá, fašizmus nám stúpa a nedá sa to jednoducho vysvetliť. Niečo sa v krajine deje a proporčne s tým klesá odvaha ľudí.

Znamená to, že Slováci nemajú radi intelektuálov?

Slováci majú radi takého štúrovského intelektuála, na ktorého zároveň zabúdajú. Aj teraz sa nachádzame na ulici [Panenská ulica], kde bol Janko Francisci po porážke povstania v byte Ľudovíta Štúra a bral ópium od tureckých kupcov, ktoré kupoval dole pri Vodnej veži. Lebo bol zdevastovaný vývojom v krajine. Paradoxne tí, čo dnes hanlivo používajú výraz bratislavská kaviareň, musia pripustiť, že práve štúrovci boli prvou bratislavskou „kaviarňou“. Oni boli tým typom vzdelanej spoločnosti, ktorá sa v jednom momente rozhodla, že krajina sa už nemôže oddávať rozmarom počasia pri žatve, ale musí mať nejaké ambície. Buď chceme prežívať, alebo chceme žiť. Krajiny, ktoré nemajú ambície, sú odsúdené na priemernosť alebo zánik. Slovensko je antiintelektuálne naladená krajina.

Slovenská intelektuálna kultúra v porovnaní so Západom zaostáva o stopäťdesiat až dvesto rokov. Aj za veľkými centrami strednej Európy máme sklz asi sto rokov.

Prečo?

Pretože prvú vlnu paranoje voči vzdelaným a kultivovaným ľuďom rozpútali ešte v čase Rakúsko-Uhorska vládne kruhy. Presne tým istým jazykom, ako sa dnes politici snažia degradovať už ľudí s maturitou – nejde už len o vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ale o všetkých, ktorí vedia čítať a počítať. Vtedy nabádali slovenskú, ešte negramotnú verejnosť, že predsa nemôže veriť špekulantom prichádzajúcim z Viedne, Halle či Paríža. Veď to nie sú čistí ľudia, hovoria čudnými jazykmi, majú čudné kontakty, nič nerobia, len niekde sedia. Túto propagandu servírovali rakúsko-uhorské úrady slovenskej dedine proti slovenskej inteligencii, ktorá sa v tom čase pokúšala zakladať novú tradíciu intelektuálnej infraštruktúry krajiny.

Michal Havran (43)

Zdroj: Maňo Štrauch

Publicista a autor. Vyštudoval klasické jazyky a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a protestantskú teológiu na Univerzite Marca Blocha v Štrasburgu, kde žil jedenásť rokov. Pripravuje sa na doktorát na École pratique des hautes études v Paríži. V súčasnosti prispieva do denníka Sme, má vlastnú reláciu v RTVS a venuje sa viacerým mediálnym projektom. Na parížskej Sorbonne prednáša politickú teológiu. Koncom roka mu vyšla kniha Analfabet.

Hovoríte o období pred 150 rokmi.

Ale to bol len začiatok! Po veľkej vlne obnovy krajiny v medzivojnovom období nastal ľudácky zárez a komunistická diktatúra, ktoré takisto napádali premýšľavých a tvorivých ľudí. Vedeli, že to sú tí, ktorí buď z nepríčetnosti, alebo zo straty pudu sebazáchovy hovoria o veciach, ktoré sa im v spoločnosti nepáčia. Vznikla predstava, že títo ľudia sú nositeľmi subverzívneho poznania, a preto ich treba v spoločnosti ostrakizovať. Opäť sa začalo hovoriť to isté: že nerobia, nechcú pracovať a tak ďalej. Pamätám si na jeden list v Pravde pred rokom 1989, keď nejaký kolektív napísal o signatároch Charty 77, že sa vyvaľujú v zotavovniach ROH. To je tá zvrátená predstava, že premýšľavý človek nie je skutočný, trpí nespavosťou, môže pozerať relácie neskoro v noci, lebo nie je unavený z práce, nemá deti, nenaháňa sa do servisu a neplatí faktúry.

Bratislava sa stala mestom v 90. rokoch a dnes sa stáva metropolou. Najnenávidenejšie mesto Slovenska je tak v súčasnosti najväčšou šancou na premenu krajiny.

Čím sa vyznačuje slovenská intelektuálna kultúra?

V porovnaní so Západom zaostávame o stopäťdesiat až dvesto rokov. Aj za veľkými centrami strednej Európy máme sklz asi sto rokov.

Zdroj: Maňo Štrauch

Čo nám chýba?

Mestská kultúra. Tá je prirodzeným prostredím premýšľavého človeka. Veľké mesto je síce únavné, ale množstvo podnetov a ľudí, ktorí v ňom žijú, umožňuje presnejšie pozorovanie. Vo veľkých mestách vidíte najzaujímavejšie rozmanitosti, ktoré na dedine nie sú. Dedina má zaujímavé príbehy, ale je jednoliata. Mestská kultúra je dnes v štádiu obnovy. Je typická tým, čo možno vidieť na ľuďoch prichádzajúcich s predsudkami aj do Bratislavy. Zrazu vidia, že majú kolegov z Mexika, Talianska či tmavšej pleti, ktorí nikomu nič neurobili. Je to miesto, kde sa môžu najlepšie konfrontovať s vlastnými predsudkami. Mestská kultúra tohto typu je tu, žiaľ, veľmi čerstvá.

Už stará Bratislava dostala prívlastok multikultúrna, keďže tu žilo viacero národov spoločne.

Odvážim sa povedať, že existuje veľmi smiešny mýtus o multikultúrnej a tolerantnej Bratislave. V skutočnosti taká nikdy nebola. Žili tu vedľa seba nepriepustné komunity, ktoré