Mexiko nie je láska na prvý pohľad

V 90. rokoch pred cestovnou kanceláriou stávali v nekonečných radoch celú noc, aby si ráno mohli kúpiť najexotickejšie letenky, aké boli vtedy dostupné. Vďaka svojej vášni k cestovaniu v roku 2000 ako prvá a jediná zo Slovenska absolvovala študijný pobyt Darmasiswa v Indonézii. Čakali ju tam luxusné strediská, ale aj stan, loď a hviezdy nad hlavou. „Bolo to poznávanie s rešpektom k domácim a prírode,“ opisuje.

Chaos a maňána

Skutočne jej však učarovalo až Mexiko, kde istý čas aj žila. Aj keď, ako sama hovorí, nebola to žiadna láska na prvý pohľad, ale až na ten druhý. Prvýkrát sa Zuzana do Mexika dostala tak, že pobyty v Dillí, kam pôvodne chcela ísť, boli vypredané. „Prvá cesta bola skôr o dobrodružstve ako o poznávaní. Dnes to bude znieť smiešne, ale v 90. rokoch sme si ledva zohnali staršiu publikáciu – knižného sprievodcu v angličtine pre backpackerov a tou sme sa riadili,“ opisuje.

Zdroj: Zuzana Hermanová

Dostali sa kvôli tomu do zaujímavých a hlavne nečakaných situácií. V sprievodcovi sa napríklad dočítali, že cesta vlakom z Mexiko City do Oaxaca je zaujímavá, a tak podľa mapy kráčali pešo až na vlakovú stanicu aj s ťažkými batohmi. A tam zistili, že vlaky v krajine už zopár rokov nejazdia.

„Všade vládol chaos, 'maňána' a v porovnaní s Áziou nezáujem o bielych turistov. Domáci sa mračili, keď zbadali fotoaparát, veľa scén pripomínalo gangsterky. Keď som si v jednom stánku kupovala jedlo už tretí deň po sebe, lebo mi tam chutilo, domáca pani sa zrazu zmenila zo strohej na prívetivú, zhovorčivú, usmievavú,“ spomína Zuzana na svoj prvý dotyk s miestnymi obyvateľmi.

Takýchto príkladov má viacero. Hovorí preto, že ak by sa náhodou niekomu na prvý pohľad zdalo Mexiko málo prívetivé, treba počkať a dať mu šancu. Na druhý pohľad je vraj fantastické.

Mexico City, námestie Zocalo Zdroj: Zuzana Hermanová

Katolíci a zároveň pohania

Mexičania sú potomkovia španielskych dobyvateľov a pôvodných Indiánov. Mieša sa v nich spontánnosť s odmeranosťou, široké úsmevy s mračením, nedôverčivosť k cudzincom so snahou komunikovať. Vidiečania sú podľa Zuzany viac odmeraní. Sú to jednoduchí farmári, veľmi zdieraní systémom, ktorí sa starajú hlavne o prežitie. Pokiaľ nemajú obchod „z dvora“, tak sú nekomunikatívni a pôsobia uzavreto až utrápene a ustráchane.

Vo všeobecnosti u staršej generácii pretrváva stereotyp, že žena má byť v domácnosti a muž pracovať. Mladí ľudia sú však podľa nej už viac multikultúrni. V tomto kontexte je zaujímavé, že posledné roky je v Mexiku populárne odvolávať sa na svoje pôvodné korene, indiánske rituály, alternatívne spôsoby liečby či nácvik tradičných športov, aké sa hrávali ešte v starých pyramidálnych mestách.

Pre Mexičanov je dôležitá viera v Boha a rodina. Miestni sú v prvom rade dobrí katolíci, až potom všetko ostatné. Viera ich ovplyvňuje dnes a denne. Kostoly na omšiach bývajú plné a nielen v nedeľu. Všetky významné náboženské sviatky však majú svojskú mexickú príchuť.

Aqua Azul Zdroj: Zuzana Hermanová

Napríklad počas pamiatky zosnulých pri hroboch vyhrávajú hudobníci Mariachi a rodina piknikuje. Obľúbené sú vtedy cukrovinky v tvare lebky a kostry. „Na Veľkú noc som zase zažila divadelný sprievod mestom, kde mal „Ježiš“ mikrofón a jeho hlas sa niesol ulicami. Jeho reč a únava z útrap na kríži boli autentické. Rovnako ako plač žien z davu. Bol to jeden z mojich najsilnejších zážitkov. Neverím, že tam v celej štvrti bolo čo len jedno oko suché,“ spomína Zuzana.

Tí istí katolíci v deň jarnej rovnodennosti chodia vítať jar na pyramídy. Bývajú tam davy. Všetci sú oblečení v bielom s červenými opaskami, všade sú vydymovadlá, na pyramídach nabíjajú kamene či osobné magické predmety. Z istého uhla pohľadu sú tak Mexičania podľa Slovenky v skutočnosti viac pohania ako kresťania. „Je bežné, že po omši vyjde pani z kostola na hlavné námestie Zócalo a poďho rovno ku curandera. To je liečiteľka, 'čarodejnica', u ktorej sa nechá vydymiť od zlého alebo liečiť,“ pridáva ďalší príklad.

Turista je pre nich Američan

Bez ohľadu na to by sa však podľa Zuzany mali všetci turisti v Mexiku správať s rešpektom v kostoloch, ale napríklad aj na miestach, kde sú rodinné oslavy. Hlavne by nemali fotiť bez povolenia. „Z mojej skúsenosti sa s miestnymi dá zblížiť pri dlhšom pobyte, pri spoločných aktivitách. Mesiac som napríklad bývala u známej v hlavnom meste. Keď ste v 'deefe' – ako domáci volajú Mexiko City – len krátko, stíhate iba pamiatky. Až pri dlhšom pobyte zistíte, kde sa dá zadarmo či lacno ísť si zacvičiť tensegrity alebo jogu. Alebo kde sa dá ísť na koncert mladých kapiel, zatancovať si indiánske tance, liečiť sa u tradičnej curandero,“ hovorí Zuzana.

Keď tieto miesta navštívila prvýkrát, sprevádzala ju miestna kamarátka. Na druhý raz si ju už ale viacerí pamätali a sami ju pozývali na ďalšie akcie. A nielen to, začali sa tiež o ňu zaujímať a milo komunikovať.

Palenque Zdroj: Zuzana Hermanová

Keď Mexičania vidia bieleho človeka, automaticky ho považujú za