Mesto nie je jogurt

Architekt Igor Marko. Zdroj: Milan David

Vytvoriť miesto

Názov jeho ateliéru pripomína meno rockovej skupiny, ale tam sa podobnosť s popkultúrou končí. Marko & Placemakers je tím architektov, ktorí sa neorientujú na veľké gestá a efektný výraz. Viac než modelovanie nových nevídaných tvarov ich zaujíma tvorivý vstup do miest, ktorého výsledkom je ozdravenie, sfunkčnenie a zmysluplne nastavený životný priestor pre obyvateľov. Môže pri tom ísť napríklad o projekt zmeny nevyužívaného letiska v Ekvádore na park, oživenie brehu rieky Irwell v Manchestri promenádou, návrh opony pre diaľničný vstup do Las Vegas či aktuálne riešenie areálu novej štvrte Waltrovka na území bývalých závodov na výrobu leteckých motorov v Prahe.

Väčšina projektov I. Marka súvisí s témou transformácie miest, s ktorou má dnes do činenia takmer každé väčšie sídlo. Demografické zmeny, ústup industriálnej výroby, suburbanizácia či vyľudňovanie centier – to všetko sa prejavuje na tvári mesta a vyžaduje si premyslený zásah.

Strategické nastavenie ohlasuje už názov ateliéru. „Placemaking je hľadanie procesu, ako nastaviť pozitívny a konštruktívny vzťah k miestu. Ide o hľadanie toho, čo nás k priestoru viaže, aký k nemu máme vzťah, či mu rozumieme a či zaň cítime zodpovednosť,“ vysvetľuje architekt. Konkrétnejšie sa to dá ilustrovať hneď na prvom projekte, do ktorého sa I. Marko zapojil po príchode do Londýna a ktorý mal vplyv aj na jeho zmenu myslenia. Koncept Car Free London (Londýn bez áut) vychádzal zo statusu quo prepchatej metropoly, kde rytmus života udávali motorové vozidlá. Súťažný návrh vychádzal z toho, že jedným z mála voľných priestorov je koryto Temže, na ktoré architekti naprojektovali cyklistickú tepnu. Návrh, ktorý zážitok z mesta vracal späť na ľudskú úroveň, mal obrovský úspech a dodnes sa recykluje. „Problém bol len v tom, že sme s ním prišli príliš skoro,“ hovorí I. Marko.

Projekt Londýn bez áut s cyklistickou trasou na Temži. Zdroj: Marko&Placemakers

Proces a produkt

Stretnutie s architektom je dohodnuté na bratislavské Námestie slobody. Je to zámer, pretože taktiež ide o miesto, ktoré žije diskusiou o jeho budúcej podobe a využití. Na otázku, ako by mal podľa neho areál vyzerať, pohotovo reaguje, že tak vec nestojí. „Ľudia väčšinou hneď očakávajú nejaké formálne riešenie. Teda či tu má byť šikmá plocha a či bude dominovať zelená alebo iná farba. Pred kreslením kompozícií sa treba najprv pýtať, čo je obsahom tohto priestoru,“ tvrdí architekt. A hneď dáva podnety na diskusiu: Námestie sa nachádza medzi univerzitnými budovami, ale študentov tu veľmi nevidno. Prečo? Priestor sa navonok tvári ako park, ale na trávnaté plochy sa vlastne nedá dostať. Čo s tým?

Odtiaľto je blízko ku kľúčovému postoju architekta a jeho spôsobu práce: „Ja neponúkam hotovú vec, ale cielený proces. Investori sú zvyknutí žiadať hneď produkt, niečo ako nový jogurt. Ale ja ho nemám. Mám len ingrediencie. Na začiatku je daný priestor, ktorý nefunguje, a ja rozmýšľam, ako ho zmeniť. Analyzujem ho zo všetkých aspektov, ktoré sú pre mňa zásadné – či už sú sociologické, ekonomické, architektonické alebo urbanistické. Výsledok vzniká v prelínaní týchto záujmov a v prvom rade smeruje k používateľovi,“ vysvetľuje I. Marko.

Ako príklad môže slúžiť dnes už učebnicový projekt Northala Fields Park v Londýne. Výsledok tu nespočíval len v tom, že na problémovom mieste vznikol park, ktorý zároveň slúži ako zvukolam a vyhliadka na mesto. Dôležitý bol predovšetkým proces, v ktorom sa na tvorbu zvlneného profilu parku využil stavebný odpad z inej časti mesta, čím pribudol príspevok k životnému prostrediu a zároveň sa výťažkom z recyklácie odpadu zabezpečilo financovanie celého projektu. Zásadné bolo zapojenie lokálnych obyvateľov, ktorí nové miesto prijali za svoje a začali sa oň starať.

Oživenie nábrežia rieky Irwell v Manchestri promenádou. Zdroj: McCoy Wynne

Vedieť komunikovať

Je zjavné, že v tomto kontexte sa pozícia architekta výrazne mení. Už to nie je len ten, kto kreslí plány budúcich stavieb. K jeho výbave pribúda schopnosť komunikovať, vyjednávať a byť mediátorom. Architekt musí vedieť spojiť rôzne strany zainteresované do určitého projektu. „Je to pozícia dirigenta niekde v strede, ktorý vie isté veci predvídať a trúfne si aj na určitý risk. Musí dokázať nadchnúť ľudí a posunúť ich z poľa problému do polohy možností,“ hovorí I. Marko. A dodáva, že pri projektoch, ktoré skutočne zmenili charakter miest, takmer nikdy nešlo o kalkul, ale skôr o odvahu, intuíciu a múdrosť zodpovedných ľudí, ktorí boli ochotní niečo vyskúšať.

Schopnosť komunikovať neznamená len udržať zástupcov mesta, investorov a tvorcov za jedným stolom. Veľmi dôležitú úlohu má kontakt s užívateľmi riešeného priestoru. Príkladom na to sú čerstvé výskumné projekty v londýnskom Olympijskom parku a vo štvrti Harrow. Úlohou tímu I. Marka je preskúmať ekonomické aktivity lokálneho obyvateľstva. Výsledky majú miestnej samospráve pomôcť pri plánovaní budúceho urbanistického rozvoja. Materiál na výskum sa zbiera na mikroúrovni, čiže v moderovaných rozhovoroch s obyvateľmi. „Excelové tabuľky nám síce môžu povedať, aká je na určitom území nezamestnanosť, ale nepovedia nič o tom, ako ľudia naozaj žijú a čo ovplyvňuje ich konanie,“ vysvetľuje postup I. Marko. Na núkajúcu sa otázku, prečo by sa mal architekt miešať do práce ekonómom a sociológom, je pripravený. A vysvetľuje, že spoločenské procesy sa často odvíjajú od zdanlivo nenápadných detailov a keď ich architekt pozná, tak do nich môže aktívne vstupovať a pozitívne ich akcelerovať smerom k lepšiemu životu ľudí.

Park Northala Fields v Londýne vznikol zo stavebného odpadu. Zdroj: Chris McAleese

Kórea a Slovensko

Nie je ťažké predstaviť si zmätok v očiach mestského úradníka, keď ho architekt konfrontuje s teóriou placemakingu a nutnosťou mediácie či prieskumu v uliciach. A keď navyše na otázku o rozpočte odvetí, že začať sa dá aj bez peňazí a prostriedky sa vygenerujú počas bežiaceho procesu. „Isteže sa aj mne viackrát stalo, že investor či ľudia z mesta mi najprv nerozumeli. Ale nakoniec sa ku mne vrátili, lebo zistili, že sa nevedia dostať z bludného kruhu. Niekedy je dobré začať od menších zadaní, pri ktorých vznikne dôvera a postupne sa rozvinie hlbšia spolupráca,“ tvrdí architekt.

Diskusia o transformácii mestských území a zapojení obyvateľstva sa síce najprv rozvinula v západnej Európe, no výrazné lokálne rozdiely v otvorenosti voči nej I. Marko necíti. Čerstvá skúsenosť z konferencie v Južnej Kórei, kde hovoril o potenciáli placemakingu, mu ukázala, že aj tu sú ľudia voči takémuto spôsobu myslenia veľmi otvorení.

A čo Slovensko? I. Marko bol pred dvoma rokmi prizvaný do riešenia rekonštrukcie Starého mosta v Bratislave. Jeho angažovanie súviselo s tým, že už v roku 2008 si most vybral ako objekt intervencie. Pri jeho projekte nešlo len o to, aké drevo použiť pri lávkach a ktorý náter vybrať. Rozmýšľanie sa odvíjalo od pozorovania, že mosty na Dunaji mesto nespájajú, ale skôr rozdeľujú. Návrh „zeleného“ Starého mosta vo forme parku mal preto ambíciu dať stavbe istú identitu a odovzdať ho peším či cyklistom nielen ako spojnicu mestských častí, ale aj ako miesto na trávenie času. Zapojenie I. Marka nakoniec skončilo v koordinačnom zmätku. To jednak vypovedá o komunikačnej kompetencii mestského aparátu a tiež o tom, že mesto sa nedá tvoriť pod časovým tlakom.

„Pri projektoch na Slovensku som na začiatku vždy skôr zdržanlivý, pretože som sa tu narodil a viem, ako to tu funguje. Som pripravený na konfrontácie a napätia, no beriem ich ako výzvu a nie niečo, čo by ma malo znechutiť. A komunikácia sa stále zlepšuje,“ hovorí. Nakoľko sa naozaj otvárame koncepčnejším prístupom, sa čoskoro ukáže pri obnove parku na bratislavskom Račianskom mýte, na ktorú I. Marko spolu s krajinnými architektmi 2ka vyhral súťaž.