Mestá v roku 2015: Je kontrola pohybu ľudí cenou za lepšiu bezpečnosť v meste?

Všetci susedia a ľudia im známi sú vyznačení modrou farbou. Ak sa vo štvrti objaví človek, ktorý v nej nebýva a nikto ho nepozná, jeho silueta bude červená. Žiariť bude dovtedy, kým túto osobu niekto neoznačí za známu. Ak sa tak neudeje, návštevník ostane v kategórii cudzinca, a teda potenciálneho votrelca so zlými úmyslami. Pri pretrvávajúcom podozrivom pohybe je možné naňho cez aplikáciu upozorniť políciu. 


Byť „smart“ dnes už nie je len výsadou telefónov. Schopnosť kombinovať funkcie, využívať technologické možnosti a vyhodnocovať dáta v záujme zjednodušenia a skvalitnenia života človeka – to všetko preniklo aj do bývania a urbanizmu. Inteligentné domácnosti sa stávajú čoraz bežnejšie. Väčšou výzvou je sofistikovaná organizácia celého mesta, využívajúca technologické možnosti. Populárne označenie „smart city“ komunikuje nový prístup v mestskom manažmente a plánovaní, ktoré poháňajú digitálne nástroje a inovácie. Ide o úsilie robiť mestá bezpečnejšími, čistejšími, energeticky úspornejšími a schopnými reagovať na demografické, ekologické či infraštruktúrne výzvy. Pod hlavičkou smart city už bežia programy či výskumy vo viacerých svetových mestách, v Európe to platí napríklad o Amsterdame či neďalekej Viedni.


Big data ako základ


Príklad zo začiatku článku zatiaľ neexistuje. Pochádza z románu The Circle od Davea Eggersa, ktorého témou je smerovanie sveta k absolútnej transparentnosti. Citované bezpečnostné riešenie z knihy je dnes vzhľadom na technologické možnosti už isto predstaviteľné i realizovateľné. Zároveň však budí otázku, či je naozaj žiaduce. Je úplná kontrola identity a pohybu ľudí únosnou cenou za prísľub väčšej bezpečnosti? Prispieva monitoring, zber a vyhodnocovanie dát automaticky ku skutočne hodnotnejšiemu životu v meste? 


Miesto, kde sa takéto sci-fi prelína s realitou, je Songdo. Novovznikajúce mesto v Južnej Kórei je prototypom projektu, ktorý sa dnes v urbanizme označuje za smart. A nejde tu len o video monitoring celého mesta či o automatizovanú logistiku odpadu, distribúciu energií alebo o riadenie dopravy. Inteligentný servis pre domácnosti je tu samozrejmosťou. Vychytávkou má byť smart karta, fungujúca ako občiansky preukaz, peňaženka a kľúč od bytu. Trend smeruje k identifikácii a permanentnej priestorovej lokalizácii obyvateľov mesta. Prvým krokom v tomto smere je systém na ochranu detí pred stratením, riešený prostredníctvom čipu v náramku. K orwellovským dystópiám už odtiaľto nie je ďaleko. 


Prehľadnejšie nemusí byť lepšie


Limity múdreho mesta sú v jeho smerovaní k úplnému dohľadu. Zber a vyhodnocovanie dát sa zbiehajú do jedného centra, väčšinou manažovaného technologickým gigantom. Zo scenára inteligentne udržateľného mestského života sa navyše stáva marketingový slogan. A nálepka smart city mutuje do nástroja konkurenčného boja medzi metropolami o priazeň kreatívnej triedy. Pôvodne úprimná idea lepšieho mesta sa takto môže zmeniť na technokratickú víziu, v ktorej sa život budúceho človeka síce optimalizuje, no nie nevyhnutne v bežnom zmysle zlepšuje. 


Napriek tomu nie je nutné sa úsilia o inteligentné mesto vzdať. Ako príklad môže slúžiť architektonický koncept Smart Living, ktorý sa neorientuje na vyhodnocovanie dát, ale na prispôsobenie sa životu používateľa. Ide o modulový systém tvorby bývania, pri ktorom je možné priestory upraviť vzhľadom na meniace sa potreby využitia či životné fázy obyvateľov. Nejde pritom o dizajnový výstrelok pre vyvolených. Podmienkou tu je nielen vysoká kvalita, ale zároveň aj cenová dostupnosť. Podobný prístup vo väčšom meradle hlásajú napríklad holandskí urbanisti Maarten Hajer a Ton Dassen. Cieľ prístupu smart city sa podľa nich nevyčerpáva v tvorbe inteligentnej logistiky. Smart nemusia byť mestá, ale v prvom rade ľudia, ktorí rozumejú spôsobu ich fungovania. Byť smart znamená použiť intelekt na rozoznanie evolučných zmien v mestách a rozumne na ne urbanisticky reagovať. To je aj návod pre naše hlavné mesto, ktoré začína s témou smart city koketovať.