Memento spred storočia

Bolo neskoré júlové dopoludnie roku 1914, keď si moja stará mama prisadla k čajovému stolu v záhrade. „Mám pre teba radostnú novinu,“ povedala starému otcovi, pohrúženému do novín. „Nosím pod srdcom nový život,“ pošepkala mu. „Počúvaš ma vôbec?“ zvýšila hlas od prekvapenia, ako sústredene číta. „Kedy ho privedieš na svet?“ vzhliadol na ňu konečne. „V marci, ak Boh dá.“ „Nuž, dovtedy azda tieto patálie so Srbmi pominú,“ vzdychol si. „Kiežby to bolo po dvoch chlapcoch dievčatko,“ dodal a konečne vyčaril úsmev.

Kým druhé želanie sa starým rodičom splnilo a v marci 1915 sa im narodila moja mama, to prvé sa ukázalo ako naivná ilúzia. Výbuch balkánskeho suda pušného prachu rozpútal vojnu, akú dovtedy nikto nepoznal. Odľudštene mechanizovanú, desivo ničivú a plne svetovú. Navyše, ako sa neskôr ukázalo, tvoriacu iba ouvertúru k ešte skazonosnejšej 2. svetovej vojne.