Mečiarovo stupňovanie platí aj dnes: Nepriateľ, úhlavný nepriateľ, koaličný partner

Na prvý pohľad môžu navrhované zmeny pôsobiť racionálne. Lenže už pri druhom pohľade na navrhované zmeny sa ukazuje, že ani táto legislatívna úprava nie je výsledkom meritórnych analýz, ale prejavom a uplatňovaním politických záujmov. Teda pokračovaním doterajšej slovenskej „tradície“.

Záujmy sú prvoradé

V roku 2000 sa odborníci na verejnú správu zaoberali tým, aký model pre kreovanie vyšších územných celkov (VÚC) je najvhodnejší. Vtedy sa experti zhodli v názore, ktorý ministrom tlmočil splnomocnenec vlády pre reformu verejnej správy Viktor Nižňanský: „Najlepší je stabilizačný model s dvanástimi samosprávnymi celkami.“

Prvá vláda Mikuláša Dzurindu to tak aj odsúhlasila – ale politické strany, opozičné i koaličné, toto rozhodnutie z politických dôvodov zmenili. Namiesto dvanástich žúp vzniklo na Slovensku osem vyšších územných celkov, ktoré boli utvorené tak, aby obyvateľstvo jednej národnostnej menšiny malo v nich čo najnižšie percentuálne zastúpenie. Čo nebolo všetko.

Vládny návrh, ktorý do parlamentu poslali ministri koaličných strán (SDKÚ, SDĽ, KDH, SOP a SMK), stanovil, že sa predsedovia samosprávnych krajov budú voliť rovnako ako starostovia a primátori, teda jednokolovo: kto dostane najviac hlasov, obsadí funkciu. Lenže v takom prípade „hrozilo“, že v jednom alebo v dvoch krajoch sa stane županom predstaviteľ strany maďarskej menšiny.

Poslanec HZDS Ján Cuper preto predložil pozmeňovací návrh, aby sa pri voľbe predsedu VÚC zaviedla dvojkolová voľba, kde o funkciu súťažia dvaja najúspešnejší z prvého kola. Tento návrh najskôr v parlamente neprešiel, ale po obnovení druhého čítania – údajne pre technické nezrovnalosti – už zaň hlasovali aj poslanci vládnych strán.

Pre stranu Bélu Bugára (SMK) to bola taká trauma, že chcela opustiť prvú Dzurindovu vládu. Napokon v nej zostala a pri regionálnych voľbách potom musela vždy znovu prehltnúť horkú pilulku: jej partneri, či už z vládnej koalície alebo opozície, sa v Nitrianskom kraji spájali aj s politickými súpermi, len aby minimalizovali volebný výsledok kandidátov strán národnostnej menšiny.

V roku 2005 sa Robert Fico ešte ako predseda opozičného Smeru zasadil za to, aby do „slovenskej koalície“ v rámci Nitrianskeho kraja vstúpila aj SNS Jána Slotu. V roku 2009 vytvorili v tomto kraji širokú koalíciu dve vládne a dve opozičné strany. Dohromady sa dali Smer-SD a ĽS-HZDS z vlády a SDKÚ a KDH z opozície. To, čo nebolo mysliteľné v rámci celej republiky, stalo sa realitou na jednej osmine jej územia, lebo ich spájal spoločný politický záujem. Mnohé nasvedčuje tomu, že keď sa teraz zmenili politické záujmy, má sa preto meniť aj legislatíva.

Na zostupnej dráhe

V odôvodnení návrhu, aby dvojkolovú voľbu šéfov VÚC vystriedala jednokolová, sa hovorí, že „účasť na druhom kole volieb býva veľmi nízka, a preto ani voľby v tomto prípade nie sú úplným odrazom vôle voličov. Štát však na zabezpečenie druhého kola voľby vynakladá nezanedbateľné finančné prostriedky.“ Inými slovami, zmena sa pripravuje preto, aby sa zvýšila legitimita zvolených, a aj z toho dôvodu, aby sa ušetrilo.

Okrem toho dôvodová správa uvádza, že „pravidlo jednokolovej voľby sa uplatňuje aj pri voľbách starostov obcí a primátorov miest, pričom postavenie a zodpovednosť primátorov veľkých krajských miest sú porovnateľné s postavením a zodpovednosťou predsedov samosprávnych krajov“.

V programovom vyhlásení nie je o premene dvojkolových volieb županov na jednokolové ani slovo. Ak by sa rešpektovala koaličná dohoda, takýto zákon by sa v parlamente objaviť nemal.

Toto pravidlo malo svoju platnosť nielen v roku 2001, keď slovenské parlamentné strany uzákonili voľbu dvojkolovú, ale aj v roku 2009, keď Smer vládol v koalícii, i v roku 2013, keď vládol dokonca samostatne. Ak napriek platnosti tohto „pravidla“ Smer neurobil zmeny vtedy, ale chce ich až podporiť teraz, má to zjavne iné dôvody, než aké deklaruje.

Príklon Smeru k jednokolovosti súvisí so zmenami, ktoré najsilnejšia vládna strana vníma a vyhodnocuje ako hrozbu. Posledné prezidentské i parlamentné voľby ukázali, že