Matovičovým zdanením živnostníkov smerom k sociálnemu štátu

Igor Matovič má v jednom malom detaile pravdu: existuje skupina živnostníkov, ktorá v podstate vykonáva prácu zamestnanca, no neplatí z nej riadne odvody. Podľa ministra financií je to nefér. Ak chceme zaviesť do systému spravodlivosť, musíme všetkým živnostníkom a iným samostatne zárobkovo činným osobám zvýšiť dane a odvody, tvrdí.

Matovičov návrh na zblíženie daňovo-odvodového zaťaženia samostatne pracujúcich a zamestnancov zasahuje viac ako 300-tisíc Slovákov. Drvivej väčšine z nich to zoberie viac ako doteraz. A to nie je jediný problém. Podľa návrhu z dielne ministerstva financií úradníci akoby nerozumeli podstate podnikania samostatne zárobkovo činných osôb (SZČO). Pod ne patria nielen živnostníci, ale aj osoby vykonávajúce slobodné povolania či samostatne hospodáriaci roľníci.

Utajení pracujúci 

Paušalizovať samostatne zárobkovo činné osoby a zvýšiť dane a odvody všetkým z nich je jednoduché. V skutočnosti je situácia okolo ich podnikania omnoho komplikovanejšia. -SZČO zďaleka nie sú homogénna skupina pracujúcich. Je to pomerne veľká masa ľudí, ktorá v Európskej únii dlhodobo tvorí štrnásť až pätnásť percent pracovnej sily podobne ako na Slovensku. Európska nadácia pre zlepšenie životných a pracovných podmienok (Eurofound) rozdeľuje samostatne pracujúcich ľudí do piatich kategórií.

Ide o stabilných pracovníkov, ktorí pracujú sami na seba, zamestnávateľov, malých obchodníkov a farmárov, zraniteľných a utajených. Práve skupina utajených je najzaujímavejšia, pretože sa vzťahuje na Matovičovo porovnanie zamestnancov a živnostníkov. Ich práca nápadne pripomína pracovný pomer, pretože sú väčšinou viazaní na jedného zamestnávateľa, pracujú na jednom mieste a pri práci kooperujú s kolegami. V Matovičovych očiach ide o prototyp živnostníka, ktorý okráda štát, pretože neplatí dostatočne vysoké odvody a dane, aké by platil, keby bol zamestnaný. A to je dôvod, prečo podľa ministra financií treba celej skupine SZČO zvýšiť odvody a dane. Problém však je, že v celej Európskej únii je takýchto SZČO iba osem percent. Na Slovensku je to viac, môžu tvoriť až pätinu všetkých živnostníkov. To je najviac v celej Európskej únii. Ich početnosť je z pohľadu štátnej kasy problém, ktorý sa I. Matovič rozhodol razantne riešiť. Jeho riešenie má však potenciál problém prehĺbiť, nie vyriešiť.

Utajení zamestnanci

Európska nadácia pre zlepšenie životných a pracovných podmienok rozdeľuje samostatne pracujúcich ľudí do piatich kategórii. Najväčšou skupinou tvoriacou viac ako štvrtinu SZČO sú stabilní pracovníci, robiaci sami na seba. Veľká väčšina z nich má viacero klientov a nemá problém nájsť si nových klientov. Väčšinou pracujú v službách alebo pre verejný sektor. Môže ísť napríklad o kaderníkov, vodičov či opravárov. Zarábajú pomerne slušne, majú veľkú flexibilitu aj finančné zabezpečenie v prípade choroby. Druhou najväčšou skupinou sú malí obchodníci a farmári. Tých je v EÚ rovná štvrtina. Takisto majú viacero klientov, no už nemajú takú flexibilitu ako prvá skupina. Z povahy ich biznisu je ich práca vysoko intenzívna a až 70 percent z nich robí šesť až sedem dní do týždňa. Zarábajú slušne, no väčšina z nich sa obáva finančnej neistoty v prípade choroby. Pracujú napríklad na farmách, v reštauráciách alebo obchodoch. Treťou najväčšou skupinou sú zamestnávatelia tvoriaci aj takmer štvrtinu SZČO. Aj keď vo východnej Európe nie je tento štatút príliš bežný, na Západe sa dá nájsť vo finančných službách, v zdravotníctve alebo stavebníctve. Patria sem aj právnici, zubári alebo účtovníci. Zamestnávatelia sú vysoko flexibilní, keď až 99 percent z nich má viac ako jedného klienta. Ekonomická udržateľnosť ich biznismodelu je vysoká a sú najlepšie zarábajúcou skupinou s platom vyšším, než majú zamestnanci. Štvrtá skupina, ktorá tvorí zhruba 17-percentný podiel, sa nazýva zraniteľná. Je ekonomicky výrazne závislá. Polovica z nich má iba jedného klienta a mala by problém nájsť si ďalšieho. Je typická najmä pre východnú Európu, kde je väčšina týchto ľudí staršia, pracuje v poľnohospodárstve či upratuje. Typicky má najnižší príjem a až polovica z nich si nemôže dovoliť ostať práceneschopná. Posledná skupina sa nazýva utajená. Tvorí ju osem percent všetkých samostatne pracujúcich Európanov. Ich práca výrazne pripomína závislú činnosť. Aj preto bola nazvaná utajenou. Väčšina z týchto ľudí je platená na mesačnej báze. Práca má nízku autonómiu a je často vykonávaná so spolupracovníkmi. Každý tretí pracujúci ju vykonáva z nutnosti. Príjem z pracovnej činnosti je nízky a často patrí medzi najmenej platené práce. Dá sa nájsť najmä v priemysle, stavebníctve a doprave.

Bič na utajených bije všetkých

Dane a odvody utajených SZČO sú nižšie, než keby títo ľudia pracovali ako zamestnanci. A tak I. Matovič v rámci boja za spravodlivosť navrhuje, aby platili zo svojho príjmu 29-percentnú zrážkovú daň. Nie všetci by tým však stratili. Z daňovníkov momentálne si uplatňujúcich 60-percentné paušálne výdavky by získala skupina pracovníkov, ktorí zarábajú menej ako tisíc eur mesačne. Napríklad samostatne pracujúci človek s príjmom 700 eur by v čistom získal o 64 eur viac, čiže 497 eur namiesto 433 eur. Človek s príjmom 900 eur by však získal navyše už iba šesť eur. Všetci s príjmom vyšším ako tisíc eur by automaticky stratili – najviac ľudia, ktorí zarábajú pod tritisíc eur mesačne. Živnostníci s príjmom 1 500 eur by ročne prišli o dvetisíc eur, ľudia s príjmom dvetisíc eur by prišli o 3 500 eur a ľudia s príjmom tritisíc eur by štátu zaplatili takmer o 4 500 eur viac. Inak povedané, podporili by sa najchudobnejší na úkor strednej triedy, keďže pre ľudí s príjmami nad tritisíc eur by sa daňovo-odvodové zaťaženie už nezvyšovalo, naopak, začalo by klesať. Zvyšok by išiel štátu na krytie jeho sociálnych programov.

Problém je, že v snahe potrestať možno pätinu samostatne pracujúcich Slovákov, ktorých práca sa podobá na zamestnanie, by stratili prakticky všetci. Pri tých, ktorí si uplatňujú paušálne výdavky, by to boli všetci s príjmom nad tisíc eur, a pri tých, ktorí si započítavajú reálne výdavky, by to boli všetci s príjmom nad 700 eur. V tejto druhej skupine daňovníkov by však rozdiely boli minimálne a priemerne by stratili okolo 800 eur ročne, prakticky nezávisle od výšky príjmu. Pracovníkov, ktorí si znižujú príjem o skutočné výdavky, je však zhruba iba tretina SZČO. Naopak, dvestotisíc samostatne pracujúcich osôb využíva 60-percentné paušálne výdavky. Veľká väčšina z nich by prišla o tisíce eur ročne.

Zdroj: TASR

SZČO vs zamestnanec

Rovnako ako slovenské, aj európske štatistiky ukazujú, že veľká väčšina SZČO sú ľudia, ktorých práca sa nepodobá na zamestnanie, ale viac na podnikanie. Aj na Slovensku sa to týka štyroch z piatich samostatne pracujúcich. Podnikanie je pritom vysoko rizikové. Veľká väčšina ľudí, ktorá začne podnikať, končí v stratách. Podľa amerických štatistík sa približne dvadsať percent nových biz-nisov zatvorí do prvých dvoch rokov, 45 percent do piatich rokov a iba štvrtina prežije pätnásť rokov. Časť podnikateľov tak pri svojej podnikateľskej aktivite zaznamená stratu celoživotných úspor a niektorí si naakumulujú dlhy, ktoré musia splácať po zvyšok života. SZČO nie sú výnimkou. Istota zamestnaneckého pomeru sa s podnikaním nemôže porovnávať, a to v mnohých smeroch.

Hlavnou výhodu SZČO je, že o to, čo zarobí, sa nemusí s nikým deliť. Iba so štátom. Ak je podnikateľ šikovný, jeho príjem môže byť nadpriemerný. A mnohé SZČO zarábajú nadpriemerne. Má to však aj odvrátenú stranu. Poskytovať prácu SZČO nestačí, musí si robiť vlastný marketing, finančného riaditeľa a administrátora zároveň. Na poskytovanie práce jej ostáva menej času než zamestnancovi. Z povahy veci je tak menej produktívna, a preto musí viac pracovať. Zároveň čelí zodpovednosti za škodu v omnoho väčšom rozsahu, než je to v prípade zamestnanca. Milostivý k nej nie je ani sociálny systém, kde môže očakávať iba minimálny dôchodok. Väčšina SZČO zarába relatívne málo na to, aby bola schopná platiť viac do Sociálnej poisťovne. Okamžité peniaze sa buď spotrebujú na život, alebo sa dajú využiť lepšie v snahe podporiť podnikanie. SZČO tak vo veľkej väčšine nie je iba pracujúci, ale je podnikateľ, ktorý si buduje kapitál a verejné povedomie o svojich službách. Napriek tomu ju chce minister financií so zamestnancami vtesnať do jednej škatuľky, v ktorej má platiť 29-percentné odvody a 19-percentnú daň zo zisku. Samozrejme, bolo by to menej ako v prípade zamestnanca, ktorý má platiť 39-percentné odvody a 19-percentnú daň zo zisku, no zároveň by to bolo omnoho viac než v prípade firmy, ktorá má platiť 19-percentnú daň zo zisku a jej majitelia deväťpercentné dane z dividend.