Politika väčšinou rozdeľuje spoločnosť na tých, ktorí podporujú súčasnú vládu, a tých, ktorí sú proti nej. Je to klasická deliaca čiara v demokracii, ktorá je po voľbách posilňovaná javom, ktorému sa v psychológii hovorí kognitívna disonancia. Aj u nás sa dlhé roky spoločnosť delila na prívržencov a odporcov Vladimíra Mečiara, Mikuláša Dzurindu či Roberta Fica. Obe skupiny mali približne rovnakú silu, ktorá sa z času na čas preklopila na niektorú stranu. A bolo to tak v poriadku, pretože len diktátori si dokážu získať všetkých.

Vláda Igora Matoviča však toto pravidlo narušila. Dnes proti sebe nestoja dva rovnocenné tábory. V čase, keď sa na 17. novembra chystala, napriek zákazu zhromažďovania, veľká protivládna demonštrácia, na účasť burcovala len časť opozície a časť spoločnosti. Premiér I. Matovič je zrejme prvý premiér, ktorý spoločnosť nepolarizuje, ale fragmentuje. Takéto fragmenty nájdeme medzi voličmi parlamentnej aj mimoparlamentnej opozície, ale dokonca aj medzi voličmi koaličných strán. I. Matovič sa síce môže spoľahnúť na svoje najtvrdšie jadro, ale aj to je len ďalší z fragmentov rozštiepenej spoločnosti.

Predseda vlády SR Igor Matovič informuje o výsledkoch prvého dňa druhého kola plošného testovania obyvateľov SR na prítomnosť ochorenia COVID-19 na Námestí SNP v Bratislave 8. novembra 2020. FOTO TASR - Martin Baumann
Neprehliadnite

Potrebovali sme lídra, dostali sme uplakaného premiéra, ktorý ani premiérom byť nechcel

Kým v polarizovanej spoločnosti sa skôr či neskôr nájde nadpolovičná väčšina obyvateľstva, ktorá prostredníctvom svojich volebných zástupcov preberie moc, vo fragmentovanej spoločnosti je to ťažšie. Jednotlivé fragmenty sa totiž medzi sebou nenávidia rovnako, ako nenávidia premiéra. Výsledkom je, že ak by parlamentné voľby boli budúci víkend, I. Matovič by pri súčasných preferenciách zrejme opäť zostavoval vládu, aj keď s menšími obmenami oproti tej dnešnej.

Súčasnému predsedovi vlády musí tento stav náramne vyhovovať. Napriek tomu, že jeho popularita prudko padá, môže naďalej benefitovať z fragmentácie. To však nemusí trvať večne. V opozícii rastie Peter Pellegrini, ktorého „Smer2“ sa po očistci javí ako životaschopnejší projekt než „Smer1“. Je len otázka času, kedy začne svojho staršieho súrodenca preferenčne požierať.

Ak je polarizovaná spoločnosť lepší variant, čím si nie som úplne istý, tak P. Pellegrini je v súčasnosti najpravdepodobnejšou cestou k jej návratu. Má totiž najväčší potenciál, že ho raz bude polovica krajiny nenávidieť a druhá polovica milovať. Na ta však potrebuje vyhrať voľby, na ktoré si ešte nejakú chvíľku počkáme.