Voči jeho prísľubu, že Smer-SD sa ani po jeho prípadnom zvolení nepokúsi posilňovať právomoci prezidenta, by sa nedalo nič namietať, keby to R. Fico nepovedal slovami: „Nikdy sme nemali úmysel a nemáme úmysel ani záujem zaoberať sa právomocami prezidenta, to znamená predkladať akékoľvek zmeny Ústavy SR.“ Ako sa dá veriť tomu, že Smer nemá v úmysle posilňovať právomoci prezidenta, keď premiér v zjavnom rozpore s realitou tvrdí, že taký úmysel ani nikdy nemali?
Krátko po opätovnom zvolení Ivana Gašparoviča – povedané jeho slovami – do funkcie „prezidenta hlavy štátu“ premiér R. Fico spomenul, že by bolo dobré uvažovať o posilnení prezidentských právomocí, lebo „máme priamu voľbu, čo by teda malo prezidenta robiť podstatne silnejším“. Od komisie Národnej rady SR, ktorá pripravovala zmeny v ústave, očakával, že „by mohla túto tému otvoriť“. Ak predseda Smeru mal v úmysle posilňovať právomoci prezidenta v roku 2009, jeho podpredseda Pavol Paška sa týmto úmyslom netajil v roku 2012. Pri dvadsiatom výročí prijatia ústavy vyhlásil, že právomoci prezidenta by sa mali posilniť. Z faktu, že dostal mandát od voličov, by mal podľa P. Pašku „vyplývať aj rozsah jeho kompetencií“. Toľko k dôveryhodnosti vyhlásení prominentov Smeru o ich úmysloch.
Prezidentský kandidát R. Fico tiež oznámil, že vláda stráca trpezlivosť so súčasným stavom justície. Preto dáva dohromady špeciálny tím, ktorý sa bude situáciou v justícii urýchlene zaoberať. Ale pokiaľ ide o Štefana Harabina, premiér poznamenal, že ak ho Súdna rada zvolí opäť za predsedu Najvyššieho súdu, tak to bude rešpektovať. Záhadou zostáva, ako je možné stratiť trpezlivosť s justíciou, ale stále mať trpezlivosť so Š. Harabinom. Veď za posledných 16 rokov len necelé tri roky nebol jej vrcholným predstaviteľom – buď predsedom Najvyššieho súdu a šéfom Súdnej rady, alebo ministrom spravodlivosti. Stav justície, s ktorým prezidentský kandidát stratil trpezlivosť, nie je premenná veličina nezávislá od Š. Harabina, ale je priamym dôsledkom toho, ako justícii šéfuje.
Tvrdenie, že nebude vstupovať Súdnej rade do rozhodnutia, je zo strany prezidentského kandidáta čistým pokrytectvom, lebo ako premiér a predseda vládnej strany rozhodujúcim spôsobom „vstúpil“ do jej zloženia. Vláda, parlament a prezident poslali do Súdnej rady deviatich členov, ktorí v nej vytvorili základ spoľahlivej väčšiny pre Š. Harabina. Zvolenie nového predsedu Najvyššieho súdu „nezávisí“ od premiéra a prezidentského kandidáta asi tak, ako katastrofálny stav justície „nezávisí“ od Š. Harabina.
