Ľudmila Kolesárová: Opustila som veľkomesto, teraz z práce hľadím na Gerlach

Možno som v minulom živote bola kamionista. Prekonávanie vzdialeností s rukami na volante pre mňa nie je problém.

Keďže pracujem v Poprade, ale väčšina partnerských firiem má sídlo v Bratislave alebo na západe Slovenska a rodiny z Dobrého anjela sú tiež roztrúsené po celom Slovensku, často križujem republiku. Na cestu mám vždy pripravené na počúvanie nejaké podcasty. Alebo si do diktafónu nahrávam myšlienky k práci. Človek by sa až pýtal, či stíham aj šoférovať. Obzvlášť keď zbadá vo dverách auta manikúru. Ale veru stíham, mám za sebou stovky tisíc kilometrov bez nehody.


Keďže moje cestovanie je už známe, občas sa ja zveziem s niekým alebo sa niekto pridá ku mne. Veľmi rada vezmem do auta zaujímavých ľudí, od ktorých sa niečo dozviem. Minule som išla so speváčkou Katkou Koščovou, raz s Marekom Adamovom zo stanice Žilina-Záriečie, s Dušanom Dobiá­šom, ktorý vedel skvele rozprávať o projektoch medzinárodnej výmeny dobrovoľníkov, alebo s Maťom Vavrinčíkom z Človeka v ohrození. Sú to také živé podcasty. Okrem toho zbieram popri ceste ľudí, aj keď dochádzam do práce. Stopárov alebo len tak voľne kráčajúcich medzi dedinami či stojacich na zastávkach. 


Chcela by som, aby to tu každý miloval.
Aby odtiaľto ľudia neodchádzali. Zdroj: archív Ľudmily Kolesárovej

Milujem miesto, kde žijem. Naša dedina sa volá Smižany a vrátila som sa do nej po šestnástich rokoch v Košiciach a troch rokoch v Nemecku. Nechala som prácu, priateľov a veľkomesto a vymenila ho za pohľad z okna domu na Slovenský raj. A pošťastilo sa mi nájsť úžasnú prácu v Poprade, kde zo stoličky vidím priamo na Gerlach a Lomnický štít. Môcť niekde medzi dvoma národnými parkami žiť s rodinou a robiť prácu snov vás núti sa usmievať, aj keď tá práca je niekedy smutná. Chcela by som, aby to tu každý miloval. Aby odtiaľto ľudia neodchádzali. Alebo aby sa sem aspoň vrátili. Tento krásny kraj si zaslúži krásnych ľudí. Mám rada introvertov a ľudí múdrejších, ako som ja. Aj keď je to občas stres, najradšej som v spoločnosti najhlúpejšia. Hltám každé slovo skúsenejších a podvedome ťukám do klávesnice duševného iPadu, aby som si aspoň čosi zapísala. Ak to však niekto preženie s egom, duševný iPad sa mi pokazí a už sa mi chce len ísť domov.


Raz budem variť kapustnicu na horskej chate. Hory sú miesto, kam patrím. Chodievame do nich veľa aj s rodinou, stanujeme, túlame sa... Ale veľmi rada si čas pre hory kradnem aj sama. Som schopná vstať o piatej, aby som už o jedenástej mohla doma variť obed. Ledva rozlepím oči, je mi zima, prvú hodinu ma bolia nohy a nadávam sama sebe alebo niekomu, kto sa na to podujal so mnou. Ale potom to príde. Kosodrevina, skaly, tá naša malosť oproti mohutnosti štítov. Všetko je hore jednoduché. Tam niekde dole ešte ľudia spia alebo stoja v rade na rožky. A my sedíme spotení na tvrdej skale alebo udupanom snehu a sme najšťastnejší na svete.


Kedysi som bola iba turistka a bála sa len medveďov. Dnes robím aj horolezectvo a v zime skialpinizmus. A bojím sa už aj toho, že ak sa dolámem, kto deťom navarí. Hoci som veľmi opatrná, neviem sa toho strachu celkom zbaviť. Na druhej strane, oveľa väčšie je šťastie, ktoré pri tom zažívam, a láska k prírode, a tak bojujem sama so sebou. Šťastná.


Pracujem, aj keď neviem, že pracujem. Nie je to vždy zdravé, ale má to výsledky. Dobrý nápad na kreatívu dostanem aj uprostred spánku. Pri hlave mám papier a pero. Ráno sa až čudujem, čo som to zapísala a aké to je dobré.


Najviac zo všetkého milujem svoju rodinu. Moje deti sú úžasné. Tolerantné, múdre a veľmi vtipné. Snažím sa zachovať ich súkromie, a preto v tomto článku nemajú veľmi veľa miesta. Ale v mojom srdci a mysli ho majú najviac. A chvíle, keď hráme doma spoločenské hry alebo karty na deke pri stane, sú to najkrajšie, čo sa dá zažiť. Radi spolu pozeráme aj filmy. Pustíme si nejaký komerčný block­buster alebo dokument Paľa Barabáša, zalezieme pod deku a jeme pukance. To je to naj.