V lete si mohli návštevníci bratislavského obchodného centra Eurovea pozrieť výstavu fotografií 100 krajín lovca zážitkov. Tým lovcom je Ľuboš Fellner – cestovateľ, majiteľ „platformy“ pre cestovateľov (výraz cestovná kancelária nerád používa) Bubo a nadšený fotograf.
„Na cestách fotografuje každý alebo takmer každý a tak to bolo aj u mňa. Ale vyslovená vášeň pre fotografovanie a dobré fotky sa u mňa prebudila v roku 1996, počas cesty po Mjanmarsku,“ spomína. Vtedy tam ešte vládla vojenská junta a takmer nikto tam zo zahraničia necestoval. „Bol som tam vtedy jeden z mála cudzincov a raz som spal v nejakom kláštore. Ráno som sa zobudil a videl som krásnu scénu – vychádzajúce slnko, veže pagod a modliaceho sa mnícha. Cvakol som to vtedy požičaným Pentaxom na ,diák‘ a vyšla z toho úžasná fotografia. Tam sa asi prebudila moja fotografická vášeň.“
Od nudy z digitálu ku klasike
Ľ. Fellner priznáva, že je fanatik na najnovšie výdobytky techniky, vždy chce mať to, čo je najnovšie a najlepšie, a tak to bolo najprv aj pri fotografovaní. Keď prišli na trh digitálne fotoaparáty, hneď si zaobstaral ten, ktorý bol v tom čase najlepší. Lenže potom zistil, že k nemu treba veľa ďalších vecí a že vlastne na to, aby ste urobili dobrú fotku, až tak veľa umenia netreba.
Lebo tu naozaj platí, že umenie fotografa nie je až také dôležité, že dôležitý je photoshop... „Nemusíte hľadať správnu kompozíciu, expozíciu, svetlo atď., lebo všetko sa dá vyrezať a upraviť. Takéto fotografovanie ma prestalo baviť a na chvíľu som naň zanevrel. Tak som sa vrátil ku klasike a kúpil som si starú leicu.“
Hovorí, že medzičasom má už niekoľkú, ale prvá bola najlepšia. „Keď to vezmem z pohľadu bežného fotenia, je drahá a pravdupovediac veľmi dobre sa s ňou fotografovať nedá, iPhone vám urobí technicky lepšie fotky, lebo je napríklad rýchlejší. Ale mám ju, mám ju rád a nedám na ňu dopustiť.“ Konštatuje, že pri fotografovaní klasickým fotoaparátom musí byť človek pripravený na to, že zažije veľa sklamania. Pri vyvolávaní zistí, že väčšina záberov je nepoužiteľná. Ale zase ak sa niektorý vydarí, tak stojí za to...
Etnikum Dogoni Zdroj: Ľuboš Fellner
Výhoda malého fotoaparátu
Fotografuje malým prístrojom a podľa neho má malý fotoaparát na cestách výhodu. „Ľudia si myslia, že je to nejaký aušus, a sú prirodzení, keď ich len tak cvakáte. Musím prísť dosť blízko k nim, a keď ich cvaknem malým fotoaparátom, väčšinou im to neprekáža. Niekedy si pýtam dovolenie, ale skôr nie, lebo potom sa stráca prirodzenosť,“ vysvetľuje.
Hovorí, že rokmi prišiel na to, že na urobenie dobrých fotografií treba odvahu – strčiť sa dopredu, do centra diania, dať niekomu objektív pred tvár. Pridať sa k miestnym, keď sa modlia či tancujú... usmiať sa, žmurknúť na tancujúcu nevestu niekde uprostred Afriky a stlačiť spúšť. „Postupne som sa to naučil, keď ide o fotografovanie, vopchám sa všade a strkám ľuďom fotoaparát pred nos. Aj doma, čo ich, samozrejme, dosť otravuje. Som ten typ, o ktorom sa hovorí, že by ste ho za to zabili,“ smeje sa.
Togo Zdroj: Ľuboš Fellner
Najlepšie fotografie vznikajú podľa neho vtedy, keď sa človek ocitne na miestach, kde sa práve niečo deje. Či sú to voľby v Somálsku alebo napríklad úmrtie Matky Terezy. „Práve keď zomrela, som sa nachádzal v Kalkate. Mal som možnosť, možno vtedy ako jediný Európan, vidieť úplne zblízka jej vystavené telo. Fotoaparát som mal so sebou, ale nemal som odvahu ho použiť. Teraz by som ju už mal.
Stlačenie spúšte ako riziková záležitosť
No sú situácie a krajiny, keď môže byť stlačenie spúšte rizikové a má dohru na polícii. V tom lepšom prípade. „Samozrejme. Párkrát sa to tak skončilo, možno desaťkrát nás už zobrali policajti. Napríklad raz sme boli v Somálsku na úžasne fotogenickej tržnici. Mali sme všetky povolenia na fotografovanie, ale písalo sa v nich, že nesmieme fotiť chudobu... lenže tam je chudoba všade. Dali sme si rozchod s tým, že sa stretneme o hodinu. Stretli sme sa už o pol hodinu – na policajnej stanici, všetci zadržaní za fotografovanie.“
Eritrea Zdroj: Ľuboš Fellner
To isté sa stalo napríklad v Kongu či Guinei Bissau aj na iných miestach. Hoci sú aj také, kde som radšej fotoaparát nevytiahol, napríklad pri niektorých situáciách v Iraku. „Človek sa naučí postupne v tom chodiť. Napríklad vždy sa lepšie fotografuje, keď ste skupinka, viac ľudí odpúta pozornosť od toho, kto má fotoaparát. Keď sa stane, že predsa len skončíme na polícii, doteraz vždy pomohlo, keď sme sa vyplatili. Samozrejme, keď niekto fotografuje alebo filmuje špičkovým profesionálnym prístrojom napríklad vojenské zariadenia, koleduje si o obrovský problém,“ vysvetľuje.
Hovorí, že pri fotografovaní sa snaží zachytiť bežný život, najdôležitejšia preňho je prirodzenosť. „Najzaujímavejšie zábery z môjho pohľadu vznikajú vždy tam, kde ste skôr ako tí ostatní. V krajinách, kam sa ešte málo cestuje. Napríklad Bratislava mohla byť vďačným fotografickým objektom pre zahraničných návštevníkov na začiatku 90. rokov. Hotely a reštaurácie tu síce boli hrozné, ale na fotografovanie to bola exotika. Teraz vyzerá ako hocijaké iné západoeurópske mesto. A presne tak je to aj inde...“
Tibet Zdroj: Ľuboš Fellner
Čaro piesočnej búrky
Vďačnejšia na robenie zaujímavých alebo atraktívnych záberov je podľa neho exotika, „lebo tučného Fína s fľašou piva pred saunou a so sobom v pozadí, ktorý by vystihoval túto krajinu, odfotíte len ťažko... teda pokiaľ si to všetko nenaaranžujete“. Hoci urobiť alebo hoci aj vybrať z množstva záberov, ktoré urobíte práve ten, ktorý by charakterizoval danú krajinu, je veľmi ťažké. Presvedčil sa o tom, keď vyberal fotografie pre svoju prvú knihu 100 krajín lovca zážitkov. „Zoberte si napríklad Slovensko. Čo je preň charakteristické? Čičmany? Bratislavský Nový most?“ zamýšľa sa.
Ľuboš Fellner v lietadle Zdroj: Ľuboš Fellner
Ľ. Fellner nie je priaznivcom vyumelkovaných záberov a myslí si, že preto jeho fotografie mnohých ľudí neoslovia. „Pre mňa je najdôležitejšie, aby fotografia vyžarovala nejaké fluidum. Napríklad voľakedy som fotografoval rád v peknom počasí, teraz sa vyžívam vo fotení napríklad počas púštnej búrky. Keď sa záber vydarí, má zvláštnu atmosféru.“ Zároveň hovorí, že chce fotografovať pekné veci, aj keď mnohým sa pekné nezdajú. „Určite nepôjdem napríklad do nemocnice alebo niekam fotiť ľudské utrpenie...“ konštatuje.
Ako zapálený fotograf amatér hovorí, že stále o svojich schopnostiach pochybuje, a preto ho teší každé slovo pochvaly od fotografov, ktorých si váži. „Veľmi ma potešili napríklad slová Alana Hyžu, keď sme otvárali výstavu v Eurovei. Dobrá fotografia je zvláštna mágia. Presadiť sa v tejto oblasti mi pripadá veľmi ťažké a ohromne si vážim a obdivujem ľudí, ktorým sa to podarilo,“ uzatvára L. Fellner.
