Ľuboš Fellner: Prečo fanaticky hľadám zážitky


Moja žena hovorí, že som autista. Áno, starám sa veľmi o jednu vec, na tú sa zameriam a potom po nej fanaticky idem. Keď sa sústredím, môžete okolo mňa rozprávať... Ale taká je asi väčšina chlapov.

Nie som ten podnikateľ, čo neustále niečo konkrétne robí. Ja si často len tak „bloumám“, myslím na úplné zbytočnosti, ako je šťastie, hlbší zmysel života, nefunkčnosť demokracie, neudržateľnosť sociálneho systému, na to, čo bude o 30 rokov… Hoci viem, že je správne žiť dnes, teraz. Keď je žúrka, viem to roztočiť, ale dokážem tiež iba tak sedieť v džípe 15 hodín s otvoreným oknom a vetrom vo vlasoch.

Mám rád západy slnka, tečúcu rieku, oheň. Nový rok oslavujem 20. marca, vtedy pálim Morenu a svoje staré hriechy, pretože vtedy sa začína nový život. Asi mám rád prapôvodno a takzvané pohanstvo. Verím, že to božstvo sme v skutočnosti my ľudia. Náboženstvo je tu krátko na to, aby vniklo do našej prapodstaty.

Ľuboš Fellner nadšený z plávania cez Dunaj. Transdanube swim sa koná vždy prvú nedeľu v septembri. Zdroj: archív Ľ. Fellnera

Som puntičkár, ale s nesmiernym neporiadkom na pracovnom stole. Pritom v dizajne idem úplne nadoraz, náš katalóg je najkrajší na Slovensku a hoci to väčšina Slovákov asi nevie posúdiť, neprekáža mi to. Našou úlohou je ísť príkladom.

Asi ešte nikdy som si nevybral doporučenú poštu.  Keď ľudia vidia môj mobil, fotia si ho. Dnes mám presne 18 558 neprečítaných e-mailov. Nie som závislý od mobilu ani e-mailu, nechcem byť otrokom ničoho. Nemám vernostnú kartičku na benzín. Nikdy som si nezapočítal ani jednu preletenú míľu. Moji sprievodcovia z cestovky majú v leteckých spoločnostiach  zlaté karty, sú „senátormi“, ja nemám ani bod. Neviem, čím to je, niektorých vecí nie som schopný. Na to zbieranie bodov by som sa musel sústrediť a bralo by mi to energiu. A tak to neriešim.

Baví ma ísť ďalej, spoznať veci na vlastnej koži, pretože mnohé oficiálne naratívy sú chybné


Mám rád pocit, keď sa presúvam, neznášam stáť na mieste, neviem čakať. Veľmi často sa kvôli tomu predbieham, v tom som nesmierne drzý. Ale na ulici sa zohnem a zdvihnem papierik. Vždy som chodil aj na brigády okolo domu.  Súcitím s inými podnikateľmi a verím, že by sme sa mali starať.

V Bratislave jazdím strašne, keď mi raz zoberú vodičák,  mal by som poďakovať. V aute neuveriteľne nadávam, hlavne na vodičov s inými evidenčnými číslami, vôbec nie som ako tí kultivovaní Viedenčania, čo dávajú každému prednosť. Sorry všetkým, ja som v tom aute na love či čo. Milujem trúbiť, mám to asi z Indie, kde som jazdil. Rád aj zjednávam na trhu. Dlho som žil vonku a tam sa zjednávať musí, to sa nakazíte. Skúšam to aj na našich trhoch, no väčšinou sa ľudia urazia. Pritom ide len o hru.

S Miškou máme tri deti a ja s deťmi cestujem rád. Hoci som vzdelaním lekár, bábätkám nerozumiem. S takým malým človekom podľa mňa chlap nič nemá. Ale len čo to trochu podrastie, je s deťmi neuveriteľná zábava. Milujem ich úprimnosť, deti mám radšej ako dospelých, keby som mohol, cestujem iba s deťmi. S nimi sa cítim rovnako, ako keď sme cestovali hneď po revolúcii v roku 1989. To boli časy, keď nám nič neprekážalo a my sme putovali v neuveriteľne tvrdých podmienkach do neznáma. Nebol internet, neboli žiadne informácie a bola to nádhera.

Deti cestujú aj dnes rovnako, s otvorenými očami a otvoreným srdcom. Majú ohromne veľa energie, sú veľmi pozitívne. Lenže čím je človek starší, tým je väčší moróz – česť výnimkám . Kým pri cestovaní v rodine vás deti zničia, výhoda väčších skupín je, že fungujú ako kmeň. Ťahajú sa navzájom, jedia spolu pri jednom stole, keď jedno zje krevetu, zjedia ju všetky. Sedemročné deti so mnou toto leto vybehli naviazané na lano na najvyšší vrch Škandinávie, predtým na najvyšší vrch severnej Afriky. Raftujeme, kajakujeme a chodíme po nudných múzeách, ktoré deti bavia.

Máme doma psa aj mačku a naša rodina každý týždeň čosi oslavuje. Je to zabijak času, ale je to to najdôležitejšie v živote. Ja uznávam kmeň.

Môj vzťah k technike? Ako pri všetkom. Som ten, čo má všetko prvý skôr ako ostatní. Vždy najnovší mobil, vždy najnovšiu techniku. No pritom neviem vymeniť žiarovku a vôbec sa v tej technike nevyznám. Mám rád dizajnové veci, kde je často funkčnosť potlačená.

Som fascinovaný značkami. Mal som často veci, ktoré iní ani nepoznajú, napríklad také čudné lyže. Môj fotoaparát tiež vyzerá ako stará šunka, iba znalci pokyvkávajú, že je cool. A  nedá sa ním poriadne fotiť, no o to viac fotografovanie milujem. Na Vianoce robím pre rodinu album z toho, čo sme zažili za ostatný rok. Ide ma vtedy poraziť, je to vždy veľa práce, ale toto je tá dôsledná časť zo mňa, keď veci robím systematicky. Celý rok žijeme, ja to otrocky fotím a potom rodinu „umelecky“ zvečním.

Oblečenie? Podľa mňa ide o kultivovanosť človeka. Mám dlhodobo rád čiernu, béžovú, všetci vedia, že neznášam pestré farby, možno ešte tak červený šál, ak som celý v čiernom. A teraz som si akosi omylom kúpil jedny oranžové a jedny zelené gate. Asi starnem.

Mojou záľubou okrem behania a lovenia zážitkov sú aj „perzské koberce“ a africké sošky. Venujem sa tomu dlho, na pohľad viem povedať cenu a odkiaľ tie veci sú. Tiež rád hádam ľudí podľa výzoru. Potom s nimi prehodím pár slov, a keď poznám mesto, z ktorého pochádzajú, sú v šoku a smejú sa šťastím.

V balení minimalizujem na maximum. Milujem dobrodružstvo a cesty do neznáma. Neviem trafiť na ulicu v Bratislave, kde žijem 47 rokov, ale v Abidjane, Hanoji, Olinde či v Nouméa trafím na prvý raz. Bojím sa čivavy, ale „vonku“ zo mňa asi sála nejaké nadšenie. Nebojím sa ziky ani eboly.  Rozumiem tropickým chorobám, viem, ako im predchádzať. Som ochotný spať na polárnom kruhu v stane. No snažím sa spať aj v najlepšom hoteli krajiny, jesť v najlepšej reštaurácii, lebo milujem tie rozdiely.  Letieť biznis classom a potom šliapať na bicykli po vietnamských dedinkách.

Mnohých ľudí označujem za hlúpych. Pritom seba nepovažujem za priveľmi múdreho. Nemal by som to robiť, no nemôžem si pomôcť. Toto na sebe nemám rád.

Mám rád migrantov a ihneď by som ich vo firme zamestnal. Dievča, ktoré do 15 rokov žilo v Sýrii, bolo u nás najlepšou sprievodkyňou. Teraz sa jej narodili dvojičky.

Mám šťastie, že som videl toľko zo sveta. Svet poznám omnoho lepšie než iní ľudia. Vďaka svojmu povolaniu som sa dostal do situácie, že to, čo v cestovaní zaujíma mňa, zaujíma možno promile ľudí. Obľubujem krajiny tzv. osi zla, takisto vojnové zóny. Tam som zažil to najlepšie v cestovaní. Prečo? To je ako víno s 99 bodmi od Parkera alebo pohľad na krásnu ženu. Pôvab neviete slovami vysvetliť.

Zúčastnil som sa šesťhodinového woodoo rituálu v centrálnom Benine, kde woodoo vzniklo.  Rád sa prešmyknem do „zakázaných“ území. Ochutnal som mnohé drogy. Baví ma ísť ďalej, spoznať veci na vlastnej koži, vidieť na vlastné oči. Pretože mnohé oficiálne naratívy sú chybné. Precestoval som Irak, Afganistan, Somálsko, Sýriu, Jemen, väčšinu „zlých“ krajín Afriky. Všetko je inak. „Nepriateľ Západu“ Irán je jednou z najmilších a najbezpečnejších krajín sveta. Kresťanské krajiny v Južnej Amerike sú pre cestovateľa nebezpečnejšie ako tie moslimské.

Fanaticky hľadám zážitky a učím to aj mojich sprievodcov. Keď vám budem rozprávať o víne, málokto si to zapamätá. No keď víno ochutnáte, vtedy viete, kde je pravda. Cez zážitok pochopíte.

Ako je možné, že aj po štvrťstoročí v tomto biznise stále rád cestujem? Lebo som čítal kedysi dávno v časopise Duel, ktorý už, žiaľ, TREND nevydáva, že firma má mať poslanie. A ja som bol mladý a uveril som tomu. Bubo si pri svojom vzniku dalo za cieľ rozvíjať slovenské cestovateľstvo a ja to s pasiou robím. Preto robíme aj toľko vecí navyše, organizujeme cestovateľské festivaly, premietame, píšeme blogy, robíme charitu, každoročne realizujeme najväčšie slovenské cestovateľské expedície. Preto ma cestovanie baví a verím, že to aj vidieť.