Litovský Vilnius dal Slovensku nový pocit bezpečia

Písal sa rok 2001, bol som vtedy stálym spravodajcom Hospodárskych novín pre strednú Európu so sídlom na Slovensku, keď sa mi do cesty priplietol obchodník so zbraňami z firmy Hermes. Ten človek dokázal z vtedajšieho Slovenska vyviezť na konci deväťdesiatych rokov dvesto tankov T-55 – áno, dvesto tankov, do Angoly. Slovenskými tankami kompletne vyzbrojil armádu jednej z najväčších afrických krajín.

Od slovenskej armády vtedy kupoval tanky za 400-tisíc slovenských korún za kus, teda asi štrnásťtisíc eur, Angolčanom ich predával za asi štvornásobok. Ten človek v tomto biznise nebol sám a dodnes presne nevieme, ako a kam zmizlo 900 tankov, ktoré malo Slovensko po rozdelení federácie vo svojich skladoch. A asi sa to už ani nedozvieme, pretože dokumenty o tom už boli z veľkej časti skartované. Mimochodom, už počas mojej novinárskej práce na Slovensku som v roku 2002 písal tiež o tom, že Slovensko modernizáciou predĺži o niekoľko rokov životnosť svojich MiG-ov a že potom, čo vtedy vychádzalo na rok 2005, nakúpi nové západné stíhačky.

Keď som o nejaký čas neskôr, v decembri 2003, bol u slovenských vojakov v irackom Babylone, bolo mi ich s ich vybavením, keď ešte jazdili v sovietskych gazíkoch so samopalmi vzor 56, vlastne trochu ľúto. Len ich uniformy už mali trochu nádych Západu.

Výpredaj slovenskej armády

Takto to na Slovensku bežalo s armádami celé desaťročia a veľa na tom nezmenil ani vstup Slovenska do NATO v roku 2004. V zásade nezáležalo na tom, aká vláda, či ľavicová, alebo pravicová, bola práve pri moci. Na armáde sa šetrilo vždy a kde sa len dalo. Alianciou odporúčané dve percentá hrubého národného produktu zostávali len na papieri. Stále sa predávali veci zo skladov, nové, západné zbrane sa však takmer vôbec nenakupovali. Priznal to v rozhovore pre server Pravda.sk aj súčasný minister obrany úradníckej vlády Martin Sklenár.

„Vidíme, že podľa početných stavov, a tie sa dajú dohľadať, sa tieto oproti roku 1993 významne znižovali. To, čo vieme, a to, čo je stále zaznamenané, hovorí o tom, že majetok, či už infraštruktúra alebo hnuteľný majetok ministerstva, sa významne znižovali od roku 1993 až do rokov 2019 a 2020 vzhľadom na presvedčenie, že ozbrojený konflikt v Európe nehrozí,“ uviedol M. Sklenár. „Minimálne po roku 2014, ak nie už po roku 2008, to bola chybná kalkulácia,“ pripomenul ruskú agresiu proti Gruzínsku v roku 2008 a ruskú okupáciu a anexiu Krymu o šesť rokov neskôr.

Nebola to len záležitosť vlád Roberta Fica či Petra Pellegrinoho, ako tvrdí dnes už bývalý minister obrany Jaroslav Naď. Na armáde šetril napríklad aj kabinet Ivety Radičovej, ktorý dokonca uvažoval o spoločnej armáde s Českom, aby vôbec vyšiel s nákladmi na obranu, ktoré sa pohybovali len okolo jedného percenta HDP.

Slovensko pod ochranou NATO

Za päťsto dní ruskej agresie proti Ukrajine potom Slovensko dalo zo svojich armádnych skladov takmer všetky zvyšky sovietskych zbraní Kyjevu. Pomohlo tomu aj nasadenie jednotiek NATO na čele s Čechmi na obranu východného Slovenska, a to vrátane amerických Patriotov. Ochranu slovenského neba potom na seba vzali svojimi stíhačkami Česi a Poliaci.