Lekcie mediálneho dorastu: Mladí ukazujú, kadiaľ vedie cesta

Príbehy novinára freelancera, zakladateľov lifestylovej sociálnej siete a hviezdy z YouTube pôsobia na prvý pohľad úplne rozlične. Čo však túto mládež spája, je mediálna zručnosť, z ktorej by sa mohli niečo priučiť aj skúsení brandžoví dinosauri.

Byť sám médium

Keď chce mladý človek písať a robiť žurnalistiku, má dve možnosti. Buď ho zoberú do nejakej redakcie – čo je však skôr nepravdepodobné, keďže nemá skúsenosti –, alebo si založí vlastnú stránku či blog, kde ho potom číta desať ľudí, čo je dosť demotivujúce. Takto načrtáva generačnú situáciu v novinárčine Mário Šmýkal (na úvodnej fotografii).

V jeho prípade riešenie spočívalo v tom, že si vytvoril vlastné médium, ktoré si publikum postupne vybudovalo. Ešte na strednej škole s dvomi kamarátmi odštartoval internetový Áno magazín pre mladých, ktorý fungoval štyri roky a jeho najúspešnejšie články prekračovali 50-tisícovú čítanosť. Na malé nezávislé médium solídny výkon.

Redakcia Áno magazínu sa pred dvomi rokmi rozpŕchla, no nedostatok zaujímavých pracovných príležitostí pre ambiciózneho autora pretrval. „Stále mám pocit, že nemám kde publikovať,“ tvrdí M. Šmýkal. Momentálne však situáciu nerieši budovaním ďalšieho vlastného média, ale vykročením na voľnú nohu. Pozícia slobodného autora, píšuceho pre rôzne médiá, je v západnom zahraničí celkom bežná. U nás je stále skôr na okraji.

Hlavné lákadlá freelancerstva sú v tom, že autor nie je limitovaný výberom tém a nie je pod časovým tlakom uzávierkových cyklov. Keď chce, venuje sa jednej téme – popri iných – hoci aj pol roka. Materiály vzniknuté mimo redakčného stresu môžu ísť viac do hĺbky a majú potenciál zasiahnuť veľký počet čitateľov. Najprv však, samozrejme, musí o texty autora nejaké médium prejaviť záujem.

Vlastná škola

Odkaz pre nastupujúcu generáciu slobodných autorov znie, že na voľnú nohu by si mali priniesť už silnú reputáciu a ideálne aj balík verných čitateľov. To všetko mal M. Šmýkal vo vrecku zo svojho predchádzajúceho autorského pôsobenia. Veľkým plusom je, pochopiteľne, aj vycibrený štýl a atraktívny spôsob písania.

Tieto zručnosti M. Šmýkal získal a stále získava v osobnej novinárskej škole. A to neustálym čítaním všetkého zaujímavého a priam obsedantným skúmaním praktík, ktoré ho pri textoch udržujú v pozornosti. Tieto grify potom aplikuje vo svojich článkoch a objaveným zlým postupom sa zase snaží vyhýbať. Pri plánovaní každého článku najprv nastupuje hĺbková príprava, ktorá okrem obsahového štúdia zahŕňa aj dôkladné ladenie formy budúceho textu.

Čo je téma, ktorá má potenciál zaujať čitateľov? To je otázka, s ktorou bojujú aj dlhoroční novinári. M. Šmýkal tu začína od seba: „Tá vec ma musí prekvapiť.“ Možné chytľavé námety nachádza aj v komentároch svojich čitateľov. A jednou zo záruk záujmu je aj to, že jeho články sú vždy o ľuďoch. „To je predpoklad, že sa s tým dokážu stotožniť aj iní, pretože zažili niečo podobné,“ vysvetľuje.

Natívny aj etický

To všetko znie ako novinársky raj. No otázka je, či sa dnes skutočne dá uživiť poctivými reportážami o nevyliečiteľne chorých deťoch či o človeku, ktorý sa trikrát pokúsil o samovraždu. V prípade M. Šmýkala zatiaľ nie, a preto jeho príjmy musia plynúť aj z ďalších dvoch zdrojov. Prvým je tvorba propagačných či vysvetľujúcich textov pre potreby firiem, pod ktoré sa nepodpisuje. „Zároveň si pritom dávam absolútny pozor na to, aby nešlo o témy, ktorým sa venujem v reportérskych materiáloch.“

Natívna forma reklamy je tá, ktorá nejde len po efektivite, nemanipuluje a neklame publikum. Je najmenej zaujatá produktom a môže byť pre čitateľa prínosom.

Druhou parketou je takzvaná natívna reklama či content marketing. Ide o tvorbu autorského „sponzorovaného“ obsahu, ktorý nejakým spôsobom súvisí s predmetom činnosti komerčného partnera. Aj tu si M. Šmýkal úzkostlivo stráži autorskú integritu. Vždy sa snaží dopredu vyjasniť, ako klient môže byť v budúcom texte prítomný. A zameriava sa na materiály, ktoré cielia na nejakú tému a nie na produkty či spoločnosti.

Ako ideál si predstavuje napríklad otvorenú reportáž o tom, ako funguje zákulisie reštaurácií. „Obsah by si zaplatil daný podnik a ja by som priamo v kuchyni pozoroval, čo musí šéfkuchár urobiť preto, aby sa vám na tanier dostalo dobré jedlo,“ tvrdí.

Etickú otázku v žurnalistike rieši každý deň. Myslí si však, že práve natívna forma reklamy je tá, ktorá nejde len po efektivite, nemanipuluje a neklame publikum. Je najmenej zaujatá produktom a môže byť pre čitateľa dokonca prínosom, ak si to autor ustráži.

„Nepracujem však len preto, aby som zarábal,“ stočí tému na záver stretnutia. A rozrozpráva sa o tom, ako si dokáže rozplánovať prácu na pokrytie nákladov a pritom mu ostane stále dosť času aj na iné projekty. Napríklad na vlastnú novú talk show.

Ukáž svoj outfit

„Bolo to, ako keby sme objavili ropu,“ hovorí s úsmevom Daniel Čačala. Spolu s parťákom Kamilom Šlosárom pred dva a pol rokmi založili na Facebooku stránku, na ktorú začali pridávať fotky zaujímavo oblečených ľudí zo zahraničia. Netušili, či to bude niekoho zaujímať, robili to len tak – pre zábavu. „Asi po troch mesiacoch sa na stránke objavil outfit prvého dievčaťa zo Slovenska, ktorá odštartovala absolútnu vlnu,“ hovorí D. Čačala.

Používatelia si všimli, že stránka nie je len miestom pre fotky dobre oblečených ľudí z Paríža či New Yorku, ale aj pre trendsetterov z našich ulíc. Na stránke s chytľavým názvom Dnes nosím začali hromadne pribúdať domáce príspevky.

Ukázalo sa, že tvorcovia online destinácie vytvorili priestor pre obrovskú komunitu ľudí, o ktorej existencii predtým vôbec netušili. Počet lajkerov organicky rástol v desaťtisícoch, až sa prehupol cez stotisícovú hranicu. Z voľnočasovej zábavy sa tak v priebehu niekoľkých mesiacov stalo relevantné médium, ktorého obsah vytváralo veľké publikum, zaujímajúce sa o módu a vizáž.

V hlavách mladíkov, povzbudených nečakaným úspechom, skrsla myšlienka, že koncept pod hlavičkou „Dnes“ by sa mohol rozšíriť aj na obuv, jedlo a cestovanie. Tak vznikli ďalšie podstránky Dnes obúvam, Dnes jem a Dnes cestujem a pre každú z nich aj účet na Instagrame. Koncept postavený na troch hlavných pilieroch mladého lifestylu – fashion, food a travel – šliapal ako hodinky. No začal sa črtať možný problém.

Igor Záhradník, Daniel Čačala a Kamil Šlosár Zdroj: Maňo Štrauch

Môj vlastný deň

„Mali sme pod sebou obrovskú komunitu, ktorej obsluha si vyžadovala takmer plnohodnotný džob. Sedeli sme pri tom hodiny, selektovali fotky a poctivo komunikovali so všetkými ľuďmi. Zároveň sme si uvedomili, že nemôžeme byť závislí od sociálnych sietí, pri ktorých nikdy neviete, kedy príde zmena algoritmu, pravidiel alebo vás rovno zrušia,“ vysvetľuje D. Čačala. Preto sa objavil nápad