Za zrodom ľudovej secesie na Morave stál D. Jurkovič

Hladní turisti si tu vyprážaný syr ani burger nedajú. Výhradne tradičné valašské alebo staročeské jedlá, napríklad údené mäso so slivkovou omáčkou či s pohánkovou kašou alebo valašskú kyselicu – silnú polievku z kyslej kapusty s klobásou, so slaninou a smotanou.

Na toto upozorňoval vlani v lete návštevníkov Jakub Nykl, majiteľ rodinnej gastrofirmy Beskydy 4 all. Na jednom z najatraktívnejších miest Valašska – na Pustevniach pri Rožnove pod Radhoštěm, si prenajal vynovenú národnú kultúrnu pamiatku – zrubovú stomiestnu jedáleň Libušín a susedný hotel Maměnka (na titulnom obrázku). Obe stavby projektoval legendárny slovenský architekt Dušan Samuel Jurkovič.

V septembri si J. Nykl na Pustevniach odskúšal aj dve svadby a na ďalšie už mal objednávky. Stanovil si však podmienku: môžu byť iba v utorok, stredu alebo vo štvrtok. Víkendy chcel pre turistov. Vedel, že bude pod prísnou kontrolou verejnosti.

„Veľmi dobre viem, aký je génius loci Libušína,“ vyhlásil. Protikoronové opatrenia však po 28 dňoch skúšobnej prevádzky takmer na trištvrte roka dvere ikonickej jedálne zatvorili. Hladným výletníkom Libušín otvorili až v júni, keď pandémia ustúpila.

Valašský štýl

Jedáleň vo valašskom štýle má 121 rokov a nesie meno po Libuši, mýtickej českej kňažnej, pramatke dynastie Přemyslovcov z 12. storočia. Hrdí Valasi tvrdia, že Libušín je pre nich to, čo pre Pražanov Národné divadlo. Dušan S. Jurkovič ho naprojektoval ako 29-ročný praktikant u architekta a staviteľa Michala Urbánka vo Vsetíne na Morave pre Pohorskú jednotu Radhošť, ktorá bola prvým českým spolkom turistov.

Už predtým sa D. Jurkovič výborne uviedol na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe, pre ktorú so šéfom vytvoril valašskú drevenú osadu. Navyše u členov Pohorskej jednoty bodoval ešte pred Libušínom projektom neďalekého turistického útulku Maměnka a tí vyhlásili, že jedáleň musí byť v podobnom štýle.

Za jednotou stál mladý lekárnik Štěpán Ježíšek a advokátsky koncipient Edvard Parma, rodáci z valašského mestečka Frenštát pod Radhoštěm, ktorí sa stretli v roku 1884 vo Viedni. Š. Ježíšek si zaspomínal na výlety do Krkonôš a E. Parma na túry v Alpách. Videli, ako si nemecké a rakúske turistické spolky budovali turistické chodníky a horské útulky, a keď sa na jeseň 1884 vrátili domov, s krajanmi sa zhodli, že aj Moravania by mali poznávať svoju prírodu.

V druhej polovici 19. storočia sa aj v ich regióne rozvíjali mestá, priemysel, pribúdali bohatí priemyselníci a stredná vrstva mešťanov, úradníkov, učiteľov či remeselníkov, ktorí mali vlastnú predstavu o trávení voľného času.