Štyridsiate výročie nezabudnuteľného hudobného festivalu vo Woodstocku si v polovici augusta pripomínali milióny Američanov. Štvordňový megakoncert odohrávajúci sa v dňoch od 15. do 18. augusta 1969 na poli farmára Maxa Yasgura za mestečkom Bethel v štáte New York sa zapísal do histórie. Bol kultúrno-spoločenským vyvrcholením búrlivých šesťdesiatych rokov, z ktorých vyklíčili vývojové trendy formujúce našu súčasnosť.
V ére Woodstocku majú svoj pôvod aj iniciatívy, akými prezident Barack Obama napĺňa svoj predvolebný sľub vniesť do života občanov zásadné zmeny. Dráždi tým však podnikateľské elity, pretože navrhuje zlepšovať zabehaný systém prvkami, o akých sa básnilo v alternatívnej kultúre šesťdesiatych rokov minulého storočia. Snívala o nich vtedajšia mládež a Woodstock 1969 sa stal kolektívnou výpoveďou jej generačných ašpirácií.
ÚČASŤ AJ VIRTUÁLNA. Woodstock Music and Art Fair (Woodstocký hudobný a umelecký festival) bol koncertný maratón s masovou účasťou, ktorá nebola dodnes prekonaná. Počas troch víkendových dní sa pokúšali dostať do Bethelu tri milióny mladých Američanov. Ich autá upchali prístupové cesty a posledné kilometre prekonávali pešo. Na takú inváziu bola miestna infraštruktúra primalá a všeobecnému zrúteniu zabránila armáda, keď poskytla vrtuľníky na prepravu základných humanitárnych potrieb, hudobníkov a návštevníkov so zdravotnými ťažkosťami. Iróniou osudu tak udržiavali festival pri živote ozbrojené zložky establišmentu, proti ktorému sa mladí búrili. K trom miliónom mladých ľudí nachádzajúcim sa v okruhu niekoľkých kilometrov od hlavného a vedľajšieho pódia treba prirátať ďalší milión zbiehajúcich sa zo všetkých kútov Spojených štátov a Kanady.
Záujem presahoval kapacity leteckých, vlakových alebo autobusových spojení a státisíce ľudí sa tam vyberalo s vedomím, že tam asi nedorazia. To neprekážalo, veď nešlo ani tak o cieľ, ako o samotnú cestu. Vábila aj nevyspytateľnosť troch dní cestovania s možnosťou obohatenia o mentálne výlety v opojení látok rozširujúcich myseľ a poznanie. Bol to rok, keď medzi mladými kulminovalo oboznamovanie sa so psychedelickými drogami ako LSD alebo meskalín. Tri augustové víkendové dni strávené púťou na Woodstock, prípadne prežívaním psychedelického dojmu účasti na Woodstocku, sa poihrali s pamäťovými bunkami miliónov Američanov, ktorí si dnes podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia spomínajú, že tam boli.
MÝTUS A REALITA. Vstupný lístok na každý z troch dní festivalu stál v predpredaji šesť dolárov, čo bolo dosť vzhľadom na vtedajšiu takmer štyrikrát vyššiu kúpnu silu dolára. Takýchto vstupeniek sa predalo 186-tisíc. V pokladniciach pred bránami stál lístok osem dolárov, ale aktivisti prestrihali plot a usporiadatelia potom nechávali ľudí voľne prechádzať. Podľa konzervatívnych odhadov mal festival tristotisíc návštevníkov. Najčastejšie udávaným počtom je pol milióna, čo je dodnes neprekonateľný rekord. Priame rozhlasové a televízne reportáže z Wood- stocku sledovala celá mladá Amerika a ešte počas augusta 1969 bolo po celej krajine možno vidieť fotografie a amatérske filmové zábery. Vedelo sa, že vtedy 26-ročný a dnes svetoznámy režisér Martin Scorsese pripravuje dokumentárny film. Keď ho začali o sedem mesiacov premietať, vyvolal senzáciou na oboch brehoch Atlantiku. O dva mesiace nato vyšiel trojalbum Woodstock: Music from the Original Soundtrack and More. Táto kombinácia dokumentárneho filmu a trojalbumu poskytovala svedectvo o schopnosti mladej generácie hravo prekonávať organizačný kolaps, dažde s búrkami, zlyhanie zásobovania a s malými výnimkami prepad hygieny o dva civilizačné stupne.
Sotvakto si na záver Woodstocku uvedomoval, že hudobný festival plný porozumenia, marihuany a LSD bol labuťou piesňou éry lásky a nevinnosti „detí kvetov“ vyznávajúcich heslo „Make love, not war!“ (Milujte sa, nebojujte!). Bezúhonný imidž kultúry hippies zakrvavil už 9. a 10. augusta psychopatický vodca hippie komúny Charles Manson, keď v Los Angeles dobodal so svojimi družkami šesť osôb. Čiernu bodku za idylickými hudobnými festivalmi hippie éry položil 6. decembra 1969 Altamont Speedway Free Festival v severnej Kalifornii. Zorganizovala ho skupina Rolling Stones a smutne sa preslávil zabitím 18-ročného návštevníka príslušníkom ochranky najatej z členov motocyklového gangu Hells Angels. I na Woodstocku vyhasli ľudské životy, ale nie rukami cudzieho násilníka. Jedného spiaceho návštevníka prešiel traktor a druhý sa predávkoval heroínom.
DOBA A JEJ OBETE. Táto tvrdá droga vyryla v istom zmysle deliacu čiaru medzi kultúrou a hodnotovým svetom mladých v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. „Deti kvetov“ experimentovali najmä s marihuanou a LSD, nevytvárajúcimi fyzickú závislosť. Po heroíne siahala v šesťdesiatych rokoch iba umelecká avantgarda. Heroín sa v USA rozmohol v sedemdesiatych rokoch, keď rozširovanie hraníc možného a príjemného prerástlo do hedonizmu a búrania všetkých tabu. Tvrdé drogy sa stali masovým tovarom. Nenásilný aktivizmus zo šesťdesiatych rokov sa začal presadzovať nevyberanými spôsobmi. Doba zosurovela a masová angažovanosť „detí kvetov“ za spoločenský pokrok úmerne ustávala. Revitalizovali ju až priaznivé východiskové podmienky po takmer štyroch desaťročiach.
Len málokto predvídal v auguste 1969 taký tristný vývoj. Americkej mládeži sa vtedy zdalo, že jej patrí svet, že prekonávanie spoločenských konvencií a bariér čistí život od falše a pretvárky. Čo ako popúšťala uzdu vlastnej predstavivosti, nedokázala v nej zaletieť do septembra 1970, keď sa predávkoval k smrti Jimi Hendrix, ani do októbra, keď ho nasledovala Janis Joplinová a tobôž nie do júla 1971, keď sa k nim pridal poloboh hudobnej lyriky Jim Morrison zo skupiny Doors. Tá účasť na Woodstocku odmietla pre Jimovu nechuť vystupovať v podmienkach nekontrolovateľnej akustiky v otvorených priestoroch.
HVIEZDY HUDOBNÉHO NEBA. Nebol jedinou hviezdou, ktorá dala usporiadateľom košom. Ešte väčšie sklamanie vyvolal trubadúr nespokojnej generácie Bob Dylan. Celý festival sa pôvodne pripravoval kvôli nemu, aby mohol vyjsť z ústrania a nemal to zo svojho domu vo Woodstocku ďaleko na pódium. Takáto ústretovosť vyvolala u neho opačný účinok, keď si uvedomil, aký harmatanec narobia státisícové davy v jeho tichom mestečku. Podobne zhrozená mestská rada Woodstocku nedala organizátorom povolenie na usporiadanie festivalu. Na poslednú chvíľu im pomohol farmár Max Yasgur prenajatím poľa ležiaceho zhruba v takej vzdialenosti od Wood- stocku ako Bratislava od Viedne, čo je na americké pomery na dohodenie kameňom. Ostávalo potom premenovať festival z názvu Woodstock na Bethel, ale na zmeny v rozbehnutej inzertnej a marketingovej kampani bolo neskoro. Nad miestom konania ohrdla nosom ako nad zapadákovom nová britská senzácia Led Zeppelin i oveľa známejšie kalifornské zoskupenie The Byrds. Napriek tomu sa na woodstocký festival dostavilo 32 popredných umelcov a skupín, ktorí si tým robili doživotnú reklamu. Potvrdil to Carlos Santana, keď mu Woodstock poslúžil ako odrazový mostík k hudobnej kariére trvajúcej dodnes. To isté platí o bluesovom gitaristovi Johnny Winterovi a jeho mladšom bratovi Edgarovi. Woodstock poskytol príležitosť zažiariť skupine Ten Years After, keď jej gitarista Alvin Lee ohúril dvanásťminútovým šprintom po strunách v skladbe „I´m going home“. Všetkých očaril pôvodne inštalatér z britského Sheffieldu Joe Cocker. Mal bluesové cítenie, černošsky znejúci hlas a kŕčovitým krútením tela vyludzoval z hrdla zvuky kĺžuce sa po prahu počuteľnosti. Američania na neho nezabúdajú ani po štyridsiatich rokoch, o čom sa presvedčil počas turné po USA v apríli a máji tohto roka. Všade musel spievať skladbu With a little help from my friends z autorskej dielne Beatles, s ktorou sa predstavil vo Woodstocku.
Festival vo Woodstocku upevnil postavenie vtedy už speváckej stálice Joan Baezovej, ktorá si po celých štyridsať rokov uchovávala virtuozitu hlasu a chuť spoločensky sa angažovať. Počas vlaňajšej prezidentskej kampane sa postavila za B. Obamu a pred dvoma mesiacmi zaspievala iránskym demonštrantom za slobodu v ich jazyku farsi. Ideály o slobode a spravodlivosti pre všetkých nikdy nemenila.
RADOSŤ Z PODNIKANIA. Rovnako ako ona si ich uchovávali desiatky miliónov príslušníkov generácie Woodstocku. Na rozdiel od Joan – ľavicovej intelektuálky – ich zriedkakedy verejne prejavovali, najmä keď inklinovali k pravici a k jej pôvodným ideálom o slobodnom a nezávislom občanovi, ktorý sa chce i vie o seba postarať a neohýba sa pred vrchnosťou. Tou môže byť štát alebo kartely, teda establišment brániaci svoje privilegované pozície, neraz na úkor budúcnosti.
Generácia Woodstocku inšpirovala v šesťdesiatych rokoch verejnosť podnetmi, ktoré sa postupne zavádzali do života. Kongres alebo súdy uzákonili zrovnoprávnenie žien a menšín najrôznejších kategórií. Niektorým dokonca poskytli osobitnú právnu ochranu. Baby boomers mohli byť čoraz spokojnejší, až na dlho nenaplnené želanie napraviť vzťahy k životnému prostrediu. Márne karhali po celé tie roky finančníkov a podnikateľov za bezohľadný až koristnícky vzťah k životnému prostrediu. To podľa nich viazalo sily a prostriedky užitočné pre nové hospodárske modely s plne zakomponovanými environmentálnymi kritériami.
Prezident George W. Bush urobil ku koncu svojho funkčného obdobia obrat takmer o 180 stupňov. Generácia Woodstocku vycítila, že politické i finančnícke špičky sa odpútali od zažitých predstáv a záujmov. Šedivejúci hippies či „deti kvetov“ zisťujú, že podnikanie v novej ekonomike zohľadňujúcej životné prostredie a siahajúcej po obnoviteľných druhoch energie neodporuje ich základným životným princípom. Najmä nie potom, ako sa vlani začali v dokumentoch medzinárodných inštitúcií i Bieleho domu vo Washingtone objavovať zmienky o udržateľnosti rastu a spoločných potrebách všetkého ľudstva. O tom sa spievalo vo Woodstocku, aj keď s vedomím vzdialenej utópie.
autor – Adrian Peter Pressburg
