Exportérom ponúkame sieť partnerstiev v zahraničí

Rada slovenských exportérov (RSE) vznikala v ťažkých covidových časoch, no už po roku fungovania plnohodnotne podporuje svojich členov pri proexportných aktivitách. Jej predseda L. Parízek hovorí pre TREND o začiatkoch organizácie, ale aj o svojom vlastnom príbehu, prečo sa odhodlal založiť toto podnikateľské združenie a čo chce dosiahnuť v blízkej i vzdialenejšej budúcnosti.

Študovali ste na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov. Prečo práve tam?

Keď som si hľadal vysokú školu, mal som záujem študovať diplomaciu. Narazil som na štipendiá a granty, ktoré vtedy ponúkala Slovenská akademická informačná agentúra (SAIA). V rámci nich ponúkali kompletné štúdium a jeho hradenie na tejto prestížnej moskovskej univerzite. Moja voľba bola preto prirodzená. Navyše výberové konanie sa konalo ešte pre maturitou, čiže to bol prvý pokus, ktorý aj hneď vyšiel.

V čom bola táto škola výnimočná?

Silno rozvíjala jazykové a medzinárodné schopnosti študentov. Myslím, že MGIMO dodnes drží svetový rekord v počte jazykov, ktoré sa vyučujú, je ich viac ako 50. Prvé štyri roky sme sa učili šesť dní v týždni. Na univerzitu chodili vysokopostavené zahraničné návštevy – štátnici, politici či ľudia z veľkých korporácií. Mali sme možnosť sa s nimi stretnúť a debatovať.

Aké zameranie ste študovali?

Arabský jazyk a vedy s tým súvisiace. Všetko sa tam odvíja od jazyka. Najprv si vyberiete jazyk a ten tvorí základ každodenného štúdia. Naň sa nabalí všetko ostatné, to znamená regionálne štúdiá, regionálna história, regionálne obchodné vzťahy a tak ďalej. To som študoval v bakalárskej časti a potom v magisterskej som sa zameriaval na medzinárodnú bezpečnosť.

Prečo ste si vybrali práve arabčinu?

Zdala sa mi atraktívna. Pozeral som sa na to, v koľkých krajinách sa vybraným jazykom dohovorím. A pri arabskom jazyku ich bolo celkom dosť.

Keďže ste dostali štátny grant, neočakávalo sa, že nastúpite do štátnej inštitúcie?

Áno, tak by to malo byť. Faktom však je, že keď som dokončil štúdium, medzi nami bolo rozšírené, že ani nemáme rozmýšľať nad prácou na ministerstve zahraničných vecí – vtedy bol taký politický kontext. Veľmi málo z mojich spolužiakov smerovalo na ministerstvo. Považujem to za chybu, pretože ak vás štát schváli a dostanete štipendium, je nelogické, aby túto investíciu nekapitalizoval doma na svoju službu.

Ako to funguje inde?

Bolo bežné, že spolužiaci z iných krajín mali podpísanú dohodu s vládou, že po skončení štúdia musia isté minimum rokov povinne odpracovať pre štát. V opačnom prípade b museli spätne uhradiť študijné náklady. Žiaľ, u nás to tak nebolo. Napríklad v Amerike si študenti bežne berú pôžičku na vysokoškolské štúdium.

Kam ste nastúpili po škole?

Moje kroky viedli do Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), kde som v poslednom semestri štúdia stážoval a následne niekoľko mesiacov pracoval. V roku 2013 som sa zamestnal na ministerstve obrany cez výberové konanie.

Vráťme sa ešte k OBSE. Aké bolo pre nich pracovať?

Sekretariát organizácie sídli vo Viedni. Tam som absolvoval šesťmesačnú stáž. Bolo to spojené aj so zavŕšením štúdia formou povinnej praxe. Potom sa mi tam podarilo získať krátkodobý kontrakt, čiže som tam plynulo zostal ešte nejakého pol roka aj po štúdiu. Mal som možnosť dvakrát vycestovať na zahraničné misie, ktoré OBSE realizuje - raz do Čiernej hory a druhýkrát do Kazachstanu.

Čo bolo dôvodom, že ste odtiaľ odišli?

V podobných medzinárodných organizáciách je stáž natoľko prestížna vec, že len veľmi málo uchádzačov sa po nej uplatní v tej istej organizácii. Je tam obrovský tlak, bežne sa na jednu pozíciu hlási niekoľko stoviek uchádzačov. V duchu transparentnosti je pre nich o to podozrivejšie, keď výberové konanie vyhrá niekto, kto už tam stážuje. Skôr je pravidlom, že po stáži idete pracovať inam. Vrátil som sa na Slovensko, absolvoval dve-tri výberové konania na ministerstve obrany, na ktoré ma prijali.

Prečo práve ministerstvo obrany a nie ministerstvo zahraničných vecí?

Vtedy som sa snažil zameriavať viac na bezpečnostné otázky, čo ma viedlo skôr smerom k ministerstvu obrany a ministerstvu vnútra ako k ministerstvu zahraničných vecí. Plus si myslím, že ministerstvo zahraničných vecí vtedy nevypisovalo žiadne výberové konania. Bolo ťažké sa tam dostať.

Aká bola vaša práca na ministerstve obrany?

Pracoval som tam v sekcii obrannej politiky. Hneď prvá práca, ktorú som dostal, bolo spracovanie a finalizácia Bielej knihy o obrane. Zároveň sme pripravovali Obrannú stratégiu Slovenskej republiky a pripomienkovali viacero strategických dokumentov. To bol prvý rok mojej práce na ministerstve a potom som určitým spôsobom plynule prešiel do vojenskej diplomacie, kde som sa venoval medzinárodným otázkam a styku s vojenskými pridelencami.

Verejnosť vás však pozná najmä z pôsobenia na ministerstve zahraničných vecí. Ako ste sa tam dostali a čomu ste sa venovali?

Dôvod bol politický. Zostavovala sa nová vláda a dostal som ponuku robiť štátneho tajomníka na ministerstve zahraničných vecí. Vyhodnotil som to ako príležitosť a na ponuku som reagoval pozitívne. V tom čase, a myslím si, že to platí aj dnes, boli na ministerstve dve agendy rozdelené medzi štátnych tajomníkov – európska agenda a v podstate všetko ostatné. Čiže existoval štátny tajomník pre Európsku úniu (EÚ) a ja som bol štátny tajomník pre bilaterálne vzťahy s celým ostatným svetom mimo EÚ. K tomu som mal na starosti ekonomickú diplomaciu, rozvojovú spoluprácu, otázky bezpečnosti a medzinárodných organizácií. A ešte aj agendu zahraničných Slovákov, čiže portfólio môjho pôsobenia bolo veľmi široké.