Najväčšiu zásluhu na tom, že strana, ktorá trikrát nominovala predsedu vlády a zásadne ovplyvnila celkovú podobu ponovembrového príbehu Slovenska, je všetkým na smiech, má jej kvázipredseda Pavol Frešo. Pred dvoma rokmi sa stal šéfom partaje vďaka tomu, že mu z viac než štyristo delegátov kongresu dalo svoj hlas 242 spolustraníkov.
V rovnakom zložení mal kongres rozhodovať aj v sobotu. Lenže za dva roky odišlo zo strany toľko delegátov, že pozvánku na kongres mohli poslať len 332 osobám. Citlivejší predseda by ťažko niesol, že v čase, keď strane šéfoval, sa mu stranícky aktív tak drasticky zredukoval. Keby bol P. Frešo normálnym predsedom, tak by zo svojho postu rezignoval najneskôr po správe, že z pozvaných 332 delegátov prišlo na kongres len 223. Kto až do takej miery deaktivuje aktív strany, má povinnosť zložiť funkciu aj v prípade, keby ho všetci, ktorí na kongres prišli, ako predsedu milovali. Lenže takých delegátov bolo len 48.
Skutočnosť, že P. Frešo zostal predsedom, hoci sa za jeho odvolanie vyslovilo 160 delegátov z 208 platných hlasov, nie je možné vtesnať do žiadneho demokratického rámca. Základné pravidlo demokracie znie, že zastupovať a viesť ľudí je možné len s ich súhlasom. Predseda, ktorý nemá väčšinovú podporu v najvyššom orgáne strany, nie je legitímnym predsedom, lebo mu jeho spolustraníci vyjadrili nedôveru. Bez vyslovenej dôvery a po vyslovení nedôvery nemôže zotrvať na svojom poste nik, kto sa považuje za demokrata a nieto ešte predseda strany, ktorá má demokraciu v názve.
Iná vec je, že ustanovenie v stanovách, ktoré udrží predsedu na jeho poste aj bez väčšinovej podpory, sa dostalo do stanov SDKÚ nie v ére P. Freša, ale ešte za čias Mikuláša Dzurindu. Eduard Kukan pred kongresom aj za spolustraníkov povedal: „Padli sme na úroveň Slotu a Malíkovej.“ Na kongrese a po ňom sa strana dostala ešte nižšie, lebo Ján Slota ani Anna Belousovová nešéfovali strane proti drvivej väčšine.
Zdroj: Ilustrácia - Danglár
Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška
Spôsob, akým vznikol a zanikol Ondrej Matej ako pretendent na predsednícky post v strane, blesková premena Martina Fedora z Frešovho volebného lídra na jeho hlavného súpera, je takisto kapitola, za akú sa trojnásobná vládna strana môže iba hanbiť.
Po strane Vladimíra Mečiara sa aj SDKÚ chystá na odchod z verejného života tak, aby nikomu ani v najmenšom nechýbala. V. Mečiar v politike skončil na úrovni strany Nory Mojsejovej. Predsedu P. Freša o rok a pol čaká podobný osud, lebo vďaka voľbám ani hrôza bez konca netrvá večne.
