Aj tieto nie príliš optimistické vety zazneli v diskusii o stave slovenského turizmu. Zmena v myslení by mu veru prospela – na všetkých úrovniach.

Od tej najvyššej, na úrovni vlády, pre ktorú je piatym kolesom na voze (opäť), aj keď dáva prácu viac ľuďom ako automobilový priemysel. Cez samosprávy, ktoré daň z ubytovania vybranú majiteľmi hotelov, penziónov či súkromných ubytovaní považujú za samozrejmý príspevok do rozpočtu obcí a miest. Ale vrátiť z nej napríklad polovicu na ďalší rozvoj turizmu, aby do regiónu prišli opäť hostia – platitelia daní a „chodiace peňaženky“, už zďaleka také samozrejmé nie je.

Zmena v rozmýšľaní by sa rozhodne žiadala aj u podnikateľov v turizme (česť výnimkám), kde je stále veľa toho „slovenského“. Každý si s každým konkuruje, každý sa hrá na svojom piesočku, úspech sa neodpúšťa a osobné animozity sú silnejšie ako potreba ťahať za jeden povraz. Nie je to tak u nás, samozrejme, len v oblasti cestovného ruchu, ale smola je, že úspech v nej je podmienený spoluprácou. Verejného a súkromného sektora či podnikateľov medzi sebou. Tak to má byť a takto to funguje vo všetkých turisticky úspešných krajinách. Práve preto sú úspešné.

Hovorí sa, že dobré príklady priťahujú a múdry človek a spoločnosť sa učia od úspešnejších. Slovensko aspoň čo sa (nielen) turizmu týka, podľa toho múdrou spoločnosťou určite nie je. Vedľa seba máme jeden z turisticky najvyspelejších štátov sveta, Rakúsko, ale aj turisticky oveľa úspešnejšie Česko. Ich systém riadenia a podpory cestovného ruchu však bez povšimnutia ignorujeme. Našinec sa len trpko pousmeje nad údivom hoteliera z Českej republiky, keď sa na konferencii TREND Horeca manažment hovorilo o slovenských problémoch: prečo sa, preboha, nepozrieme za hranice, kde ich už vyriešili, a nepreberieme ich riešenia?

To by musel niekto kompetentný mať záujem pozrieť sa, čo sa deje za hranicami. Ten tu evidentne nie je. Lebo turizmus a príjmy z neho sú vecou, ktorá zvyšuje verejné blaho, nie súkromné. Na Slovensku pritom ešte stále prevažujú u ľudí, ktorí spoločnosť vedú, záujmy osobné a stranícke nad záujmami verejnými. Aj preto vždy bol a je cestovný ruch na chvoste toho, čo ich zaujíma. Navyše aj tlak zdola, teda z brandže bol doteraz veľmi chabý. Hoci na jej obranu treba povedať, že keď klopete dlho na dvere a aj tak vám nikto neotvára, prestane vás to po čase baviť.

Keď sa rozhoduje o tom, kam nasmerovať peniaze do investícií v rámci nejakej destinácie, najčastejšia otázka mnohých je: „A kto z toho bude mať profit?“ V turizme platí – celý región, resp. spoločnosť. Nielen majiteľ pozemku, fabriky či tí, ktorí ju tam priklepli.