Z vlastnej sudcovskej praxe chcem čitateľovi priblížiť jeden z mnohých príkladov, ktorý dokazuje, aký podiel na tomto stave majú iné faktory, ktoré sa na verejnosti príliš nekomunikujú. Nezapadajú do obrazu, ktorý sa už dlhodobo snaží vytvoriť celá politická scéna o tretej zložke moci v štáte. Nezávislá justícia je, samozrejme, okrem voličov jedinou nezávislou protiváhou v právnom štáte, ktorá kontroluje zákonodarnú a výkonnú moc. A to niekomu nemusí vyhovovať.

Niečo ako Hlava XXII

Súdy na Slovensku sú zavalené tisíckami vecí, ktoré by v normálne fungujúcom štáte vôbec na súdoch neboli. Nie však z dôvodu vysokého právneho vedomia občanov týchto štátov. Ale preto, lebo v skutočnosti dôvod žaloby neexistuje, respektíve je umelo vytvorený a súdny systém týchto krajín má k dispozícii mechanizmy, ako sa pred takýmto zahltením brániť. Na Slovensku takéto mechanizmy chýbajú. Aké sú dôsledky?

V ostatnom čase prichádzajú na súdy takmer identické prípady, ktorých skutkové okolnosti možno zjednodušene opísať nasledovne. Istý subjekt (občianske združenie) doručilo začiatkom roku 2013 vyše tisícke obcí v rôznych krajoch Slovenska e-mail s pripojeným zaručeným elektronickým podpisom. V prílohe bola v elektronickej podobe na elektronickú podateľňu obce zaslaná žiadosť o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií. V inej podobe žiadosť o informáciu obciam nedoručil aj napriek tomu, že ho mnohé o to požiadali. Dôvod bol jednoduchý. Väčšina obcí na Slovensku elektronickú podateľňu nemá, a preto prílohu doručenú do počítača, z ktorej by starostovia mohli zistiť, aké informácie od nich žiadateľ vlastne požaduje, ani nemohli otvoriť. Preto v stanovenej lehote požadované informácie neposkytli.

V zmysle zákona o slobode informácií sa predpokladá, že ak povinná osoba, v tomto prípade obec, v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla požadované informácie, tak vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu – fiktívne rozhodnutie a to je na základe žaloby preskúmateľné v súdnom konaní (správne súdnictvo).

Spomínaný subjekt, už kvalifikovane právne zastúpený, sa následne obrátil so žalobami na rôzne krajské súdy a žiadal, aby zrušili tieto fiktívne rozhodnutia, veci vrátili obciam na ďalšie konanie a zaviazali tieto obce nahradiť jeho právnemu zástupcovi trovy konania. K 18. marcu 2014 bolo na krajských súdoch takto začatých takmer tisíc konaní proti rôznym obciam Slovenska. Žaloby sú zhruba identické, s drobnými odlišnosťami v dôsledku skutkových okolností v tej-ktorej obci.

Znie to trošku ako Hlava XXII, však? Žiadať, aby súd zrušil rozhodnutia obcí, ktoré vlastne o ničom nerozhodli, lebo nemohli, a ten, kto rozhodnutie (informáciu) žiadal, s najväčšou pravdepodobnosťou vedel, že ju nemôže dostať. Kto a prečo mohol mať záujem na takejto rozsiahlej agende a zdanlivo nezmyselných žalobách?

K týmto žalobám už boli doložené aj v písomnej podobe žiadosti, z ktorých sa starostovia žalovaných obcí konečne mohli dozvedieť, o aké informácie išlo. Spomínané občianske združenie sa zaujímalo napríklad o počet obyvateľov a rozlohu obce či o počet a zoznam chránených území nachádzajúcich sa na území obce. Ak aj opomenieme skutočnosť, že požadované informácie bolo možné zistiť na verejne prístupných webových stránkach, potom sa prinajmenšom ako čudné zdá správanie subjektu, ktorý nebol ochotný v takejto forme poskytnúť žiadosť už v správnom konaní. Vyhol by sa zdĺhavému súdnemu konaniu, dostal by sa k informáciám oveľa skôr a ušetril by sebe aj obciam nemalé finančné prostriedky v súvislosti s trovami súdnych konaní.

Vidina náhrady trov

Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľní orgánov verejnej moci, pritom subjekt mohol zistiť, či konkrétna obec má zriadenú elektronickú podateľňu. Zákon totiž obciam takúto povinnosť neukladal. Najneskôr si túto skutočnosť mohol overiť jeho právny zástupca pred podaním žaloby. Pokiaľ by mal skutočný záujem svojmu klientovi kvalifikovane pomôcť, zistil by, že nedoručením žiadosti povinnej osobe sa nemohlo konanie podľa zákona o slobode informácií ani začať a že tieto informácie mohol zistiť aj z iných zdrojov.

Nechcem vyslovovať podozrenia, či to nebola náhrada trov konania, ktorých vidina motivovala právneho zástupcu „nášho občianskeho združenia“ na podanie predmetných žalôb. Chcem poukázať na to, koľko tieto žaloby stoja daňových poplatníkov a aký je ich faktický dosah na fungovanie súdneho systému. Na ich vyčíslenie som použila jednoduchý matematický výpočet vychádzajúci z celkovej ceny práce sudcu, keďže mi nie je známa existencia žiadnych oficiálnych vzorcov. Skutočné náklady preto môžu byť oveľa vyššie.

Sudcovia a dôležité veci

Podľa medzinárodných štandardov týkajúcich sa efektívneho vedenia súdnych konaní je dôležité vytvorenie takých podmienok, aby boli sudcovia odbremenení od vykonávania takzvanej nesudcovskej práce. Sudcovia, relatívne draho platení z peňazí daňových poplatníkov, by nemali svoj čas a vedomosti mrhať na vykonávanie úkonov, ktoré za nich môže urobiť kvalifikovaný vyšší súdny personál, aby sa mali čas zaoberať zložitými vecami. Za predpokladu, že takýto personál na súde sudca má, potom jednoduché úkony týkajúce sa prípravy spisu, respektíve komunikácie s účastníkmi konania môže zabezpečiť on.

Štúdium akéhokoľvek spisu medzi tieto úkony nepatrí. Každý spis, bez ohľadu na jeho obťažnosť, ktorá sa vopred nedá odhadnúť, si musí naštudovať v prvom rade sudca. Podľa povahy veci toto štúdium trvá od niekoľkých hodín až po niekoľko dní či týždňov.

Priemerná hodinová celková cena práce sudcu (aj keď je týmto spôsobom v skutočnosti nemerateľná) je zhruba 25 eur. Naštudovanie spisu v podobnej veci, akou je táto, zaberie skúsenému sudcovi na prvom stupni (krajský súd v správnom súdnictve) zhruba tri hodiny, pokyny kancelárii na doručenie žaloby prípadne iných vyjadrení protistrane a určenie termínu pojednávania pol hodiny, príprava na pojednávanie pol hodiny, pol hodiny samotné pojednávanie (veľmi hrubý odhad), tri hodiny vyhotovenie rozhodnutia a ďalšiu polhodinu záverečné úpravy a pokyny pre kanceláriu. Potom len práca sudcu prvostupňového súdu na jednej takejto veci stojí spoločnosť okolo 200 eur. Túto sumu musíme vynásobiť troma, keďže v predmetných veciach rozhodujú na krajskom súde trojčlenné senáty. Pri počte tisíc vecí je to už úctyhodná suma 600-tisíc eur, ktorá by sa určite mohla využiť efektívnejšie.

Dá sa predpokladať, že vo všetkých prípadoch sa buď jedna, alebo druhá strana odvolá. Či už v merite veci alebo prinajmenšom proti výroku o trovách konania. Potom je potrebné pripočítať aj náklady odvolacieho konania, minimálne v rovnakej výške, lebo aj odvolacie senáty na Najvyššom súde sú trojčlenné. Nezanedbateľnú sumu tvoria aj požadované trovy konania, ktoré v prípade úspechu žalobca od obcí požaduje zaplatiť (vyše 500 eur za jedno konanie pred súdom prvého stupňa ako trovy právneho zastupovania).

Suma sumárum, táto špekulácia môže daňových poplatníkov pripraviť o takmer dva milióny eur. No a namiesto takto umelo vytvorenej agendy by sa sudcovia mohli venovať skutočným prípadom, ktoré majú reálny základ.

Na začiatku tejto snehovej gule bolo vedomé doručovanie elektronických podaní na neexistujúcu elektronickú adresu so žiadosťou o poskytnutie už zverejnených informácií.

O čom sa mlčí

Absurdné? Žiaľ, na Slovensku realita, ktorá má viacero príčin. Od nekvalitnej legislatívy cez vytváranie nedostatočných podmienok na jej naplnenie až po správanie jednotlivých aktérov, ktoré je neraz účelové. Nemám nič proti tomu, aby občan robil všetko, čo mu zákon nezakazuje. Ale nemôžem súhlasiť so správaním profesionálov, ktoré má ďaleko od naplnenia ich základného poslania: uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických a právnických osôb.

Podobnými a oveľa početnejšími „zbytočnými“ prípadmi sú slovenské súdy na všetkých stupňoch doslova zavalené. Len Najvyšší súd SR vlani napadlo 16-tisíc vecí. Je to obrovské množstvo a svedčí o systémovej chybe, pretože v normálne fungujúcich demokratických krajinách, s porovnateľným počtom obyvateľstva, je také niečo nepredstaviteľné.

Napriek týmto problémom sa slovenské správne súdnictvo podľa správy Európskej komisie ocitlo na prvom mieste zo všetkých členských štátov EÚ, pokiaľ ide o dĺžku konania. To sa však príliš nespomína, lebo nezapadá do spomínaného obrazu. Mimochodom, údaje sú uvedené v tej istej správe, ktorú politici citovali v súvislosti s poukazovaním na zlý stav justície na Slovensku.

Autorka je predsedníčka senátu Najvyššieho súdu SR, viceprezidentka Združenia sudcov Slovenska a členka Poradnej rady európskych sudcov.