Diskusia, ktorá k tomu v parlamente prebehla, je najlepším dôkazom, že takú novelu veľmi potrebujeme. Priatelia slobody slova a demokracie, sústredení v strane Mariana Kotlebu a Borisa Kollára, slovníkom sebe vlastným argumentovali, že žiadnu čiaru medzi slobodou slova a neakceptovateľným konaním kresliť nesmieme.
Zdroj: Danglár
Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška
Poslanec Ľudovej strany – Naše Slovensko (ĽS-NS) to zdôvodnil nasledovne: „Všetci máme rôzne názory a niektoré názory sú skutočne odsúdeniahodné, zvrhlé a odporné. Pokiaľ však máme na Slovensku skutočne demokraciu tak, ako sa hovorí, pokiaľ u nás skutočne platí sloboda slova tak, ako ju garantuje Ústava SR, v tom prípade musíme tolerovať aj také názory, s ktorými osobne nesúhlasíme.“
Jedna vec je tolerovať názory, s ktorými nesúhlasíme, a druhá, celkom odlišná, je tolerovať šírenie názorov, ktoré podnecujú nenávisť a útoky voči niekomu inému. Ústava garantuje slobodu prejavu, ale nie absolútne. Podľa článku 26 odsek 4 je možné slobodu prejavu obmedziť, „ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti“. Novela, ktorá presnejšie určí, čo je prejav porušujúci práva a slobody iných, prináša len to, čo ústava predpokladá.
Poslanec strany Sme rodina Milan Krajniak tvrdil, že „sloboda prejavu buď je, alebo nie je“, lebo „akonáhle začneme určovať, ktoré názory sú správne a nesprávne, tak to je totalita“.
Jedna vec je, čo kto považuje za správne, a druhá, celkom iná, keď sa začne v mene absolútnej slobody prejavu tolerovať šírenie názorov, ktoré upierajú práva a slobody iným. M. Krajniak vie, že to, čo navrhla ministerka L. Žitňanská, je európsky štandard. Prekáža mu, že „to robí celá Európska únia a že túto prax a podnikovú kultúru zavádza a núti aj do krajín, ktoré majú skúsenosť s komunizmom“. Práve skúsenosť s komunizmom, ale aj s režimom vojnovej Slovenskej republiky nás vystríha, aby sme nepodceňovali nepriateľov liberálnej demokracie a právneho štátu, ani keď sa skrývajú za obhajobou slobody prejavu.
Marian Kotleba povedal, že sa novela prijíma preto, aby bolo možné „stíhať všetkých ľudí, ktorí sa nebudú ani po účinnosti tohto zákona báť povedať pravdu“. Priznal tým, že „pravda“, ktorú chce on a jemu podobní hlásať, je extrémistická a nezlučiteľná s demokratickým právnym poriadkom.
