Králi slovenských etikiet: Kľúčom je zodpovednosť zamestnancov

Za komunizmu nemohli podnikať, a tak po tom len túžili. Prišla revolúcia a s ňou nové príležitosti. Štefan Kilársky bol v tom čase tridsiatnik s veľkou chuťou niečo robiť. Nápad nakoniec našiel pri listovaní časopisu, v ktorom narazil na klasický ručný príklopový stroj na výrobu vizitiek. Na Morave ho predávali za štyritisíc mariek. Nebolo to preňho málo, no ani neprekonateľná cena. „Cítili sme, že vizitky bude potrebovať každý, kto bude chcieť začať podnikať,“ spomína.

Požičal si teda od kamaráta a pustil sa do výroby. Jeho mama v tom čase išla do dôchodku, čo sa hodilo. Sedela za strojom, zatiaľ čo Štefan zháňal zákazníkov. Finančnou istotou v tom čase bola manželka, ktorá mala ako jediná z rodiny stabilný príjem v škôlke.

Už vtedy k tlačiarenskému remeslu pričuchli aj deti Dana a Radovan. „Niektoré vizitky sme pod dozorom vyrobili aj sami. Minule sme našli starú fotku, kde sedím u nás doma za počítačom v rodinnom dome, s telefónom na uchu, a to som mala asi pätnásť rokov,“ spomína dcéra Dana, ktorá dnes v Purgine pôsobí ako výkonná riaditeľka.

Purgina, výroba etikiet Zdroj: Milan David

Firmu mali v rodinnom dome. „Bývali sme v podkroví, v obývačke a spálni bolo grafické štúdio, ekonomické oddelenie, v pivnici šiel stroj. Všade boli naši zamestnanci,“ dopĺňa Štefanova manželka Jana. Biznis napredoval a Kilárskym sa darilo.

Dravému duchu to však nestačilo, a tak sa zakrátko posunuli do biznisu, pri ktorom zotrvávajú dodnes. Na trhu po ére komunizmu rástol aj dopyt po