Štyri dni sme sa túlali po Kodani a snažili sa spolu komunikovať po anglicky. Napriek tomu, že sa angličtinu učím už vyše jedenásť rokov, bolo pre mňa veľmi vyčerpávajúce rozprávať ňou celý deň. Večer som bola nesmierne rada, že konečne môžem prepnúť do slovenčiny, keď som volala rodičom.
Nastal čas znovu sa pokúsiť vpratať veci na celý rok do kufrov a pobrať sa do našich nových rodín. Niektorí museli vstávať ešte pred svitaním, aby stihli lietadlo, ďalších čakala dlhá cesta vlakom. Moja rodina býva našťastie neďaleko Kodane, takže po mňa mali prísť autom.
Okamžite som ich spoznala. Pred hotelom boli štyria a mávali dánskymi vlajkami. Do rúk mi dali obrovskú kyticu a už som s mojimi dvoma „sestrami“ sedela na zadnom sedadle. O necelú hodinu som už mala za sebou prehliadku domu, kufre v mojej útulnej izbe a všetci spolu sme sedeli v obývačke pri šálke čaju. Poobede som dostala nový bicykel, spolu sme ho vyskúšali, aby som si bola istá, že sa na ňom v pondelok dostanem do školy a späť.
Náš dom azda ani nemôže byť typicky dánskejší. Z červených tehál, s veľkými oknami, párom bicyklov opretých pred vchodom – a dánskou vlajkou. Ak by som mala spočítať všetky vlajky, čo som tu za môj krátky pobyt videla, nedopočítala by som sa. Sú všade.
Nie je ľahké zapadnúť a cítiť sa ako doma v úplne novej domácnosti. Prvý víkend bol veľmi napínavý. Musela som si zvyknúť na celkom novú rutinu. Nebolo pre mňa vôbec prirodzené brať si jedlo z cudzej chladničky ani si večer pri telke vyložiť nohy na stôl v obývačke. Potrebovala som si oddýchnuť, keďže som sa už pár dní bez prestávky socializovala s doteraz neznámymi ľuďmi. No nebolo by drzé len tak sa zavrieť v izbe a zapnúť si Netflix? Rozhodla som sa, že sa prekonám a sadnem si k ostatným do obývačky. Nakoniec sme hrali kocky a rozprávali sa dlho do noci. Na oddych budem mať dosť času. No nie tak skoro, pretože s chvejúcim sa žalúdkom nastupujem do školy.
