Krajina chudoby: Miesto, kde kúpite dynamit na ulici

„Dávajte si pozor na veci a neverte taxikárom,“ hovorí mi majiteľ hostela Geronimo. Rezervujeme si tri noci a dohodneme si exkurziu do neslávne známej bane Cerro Rico. Som veľmi zvedavý, čím ma najchudobnejšia krajina Južnej Ameriky prekvapí.

Ráno prichádza náš sprievodca Antonio. Spolu ideme do bane. Veselý chlapík, už od rána žartuje. Zavedie nás do skladu, kde si navlečieme ochranné plášte, nohavice, obujeme gumáky a nasadíme si helmy. V aute začne Antonio opisovať každodenný banícky chlebíček.

„Máme tu taký zvyk, že baníkom vždy niečo donesieme, keďže si to sami nemôžu dovoliť. Mám tam veľa kamarátov, ktorí vašu pomoc určite ocenia,“ vysvetlil na začiatok. Auto nás preto vezie do malého obchodu, kde kupujeme lístky koky, sladké šťavy, cigarety a dynamit. S touto výbušninou je to tu zaujímavé.

Potosí je azda jediné mesto na svete, kde si voľne na ulici kúpite dynamit. Kokakola, pečivo a vedľa naukladané kôpky domáceho bolívijského dynamitu. Vyzerá ako kubánska cigara, len je trocha hrubší. Vyrába sa špeciálne pre baníkov a nedá sa odpáliť len tak zápalkou. Treba na to rozbušku a knôtik. Antonio tu s ním žongluje a hádže ho o zem, aby nám ukázal, že sa nič nestane. Očividne sa na nás baví.

Baníctvo je dedičné

„Vzoprel som sa rodinnej tradícii, ktorá v Potosí vládne. Banícke remeslo sa tu dedí z generácie na generáciu. Môj otec pracoval v bani 20 rokov a dedo 25, obaja zomreli na otravu jedovatými plynmi,“ približuje nám život svojich najbližších sprievodca.

Všadeprítomný prach, azbest, jedovatý arzén či iné nebezpečné chemikálie zapríčiňujú rakovinu pľúc a kože. Okrem týchto pomalých zabijakov sú tu aj iné nástrahy: pády z rebríka, zosuvy stien, rozseknuté ruky, nohy či rozbité hlavy. Väčšina baníkov sa nedožije päťdesiatky. Po pätnástich-dvadsiatich rokoch práce v bani príde smrť. Chlapci začínajú pracovať už v štrnástich rokoch, keďže veľakrát musia nahradiť mŕtveho otca. Až takmer 70 percent ľudí z Potosí pracuje v bani. „Pracoval som tam päť rokov, posledné dva roky však robím sprievodcu a som šťastný,“ opisuje svoj spletitý osud Antonio. Výraz jeho tváre hovorí za všetko.