Krajina bez vízie, identity a elity. Vitajte na Slovensku

Slovenská jeseň sa tradične nesie v duchu zberu lesných húb, navštevovania hrobov, parlamentných debát o rozpočte a spomínania na pád socializmu. Začiatkom novembra sa vyroja materiály, ktorých cieľom je pripomínanie historického míľnika v podobe Nežnej revolúcie.

Systémové premeny, ktoré sa v československom priestore spájajú najmä s udalosťami 17. novembra, sú odjakživa predmetom početných úvah a diskusií. Význam nenásilnej transformácie socialistického režimu a jej vplyv na súčasnú spoločnosť zvyknú hodnotiť predovšetkým novembroví nestori a súčasné politické figúry. V prípade tých prvých ide o dôležité postrehy, ktoré občas skĺznu do podivnej kombinácie alibizmu a nekritického sebaobdivu. Aj keď nie so všetkými hodnoteniami je možné súhlasiť, k ich obhajobe prispieva aspoň historická výpovedná hodnota.

Z hľadiska politického marketingu zase ide o perfektnú príležitosť na vyslovenie zhluku nič nehovoriacich fráz. Verejný činiteľ v nich zdôrazní svoje odhodlanie a podporu pre odkaz Nežnej revolúcie, prípadne ponúkne narýchlo vykonštruovanú paralelu so súčasným politickým dianím. Podobne ako v mnohých iných oblastiach verejného života, pri spomienke na udalosti novembra 1989 sa ráta najmä samotné gesto, nie jeho obsah.

Priestoru na rôzne polemiky je pritom viac než dosť. Chladné a upršané novembrové dni evokujú spomienky na éru minulú, no zároveň môžu byť perfektným odrazovým mostíkom na úvahy o budúcnosti. Ak by sme toto tvrdenie chceli zhrnúť do politicky „chrumkavej“ frázy, mohli by sme s hrdosťou vyhlásiť, že November naďalej prebieha a nikdy sa neskončil. Zaujímavým rétorickým nástrojom by bolo aj tvrdenie, že revolúcia sa ani nikdy nezačala. Aj v ňom by sa dalo totiž nájsť povestné zrnko pravdy.

Štát bez identity

Ak sa stretnú dvaja Slováci, vzídu z toho tri odlišné názory a päť politických subjektov. Každý národ pozná svoju vlastnú ľudovú múdrosť, ktorá konštatuje prirodzenú konfliktnosť a rozpoltenosť ľudskej spoločnosti. Samozrejme, mohli by sme sa vydať na cestu vzdychania a povedať, že Slováci nemajú žiadnu identitu a potrebujú vládu silnej ruky, najlepšie cudzej. Jediné, na čom by sme sa vedeli zhodnúť, je to, že Peter Sagan je najlepší cyklista, Petra Vlhová by mala byť permanentnou majsterkou sveta a Meky Žbirka bol speváckou ikonou. Podobné diskusie sú vo svojej podstate scestné a neprivedú nikoho ku konštruktívnemu záveru. Existuje však niečo, nad čím by sa spoločnosť mala neustále zamýšľať.

Moderná slovenská štátnosť sa rodila v improvizovaných podmienkach. Jej vznik poznačili viaceré anomálie vrátane nejasnej vôle samotných obyvateľov ohľadom osamostatnenia, podivne napísanej ústavy a nedostatočného vyrovnania sa s bývalými komunistickými funkcionármi. Ide o všeobecne známe skutočnosti, ktoré sú príležitostným predmetom verejnej diskusie. Omnoho zaujímavejší je však fakt, že ani po 28 rokoch nezávislej existencie sme sa nedokázali posunúť vpred a napraviť aspoň niektoré chyby slovenského matrixu.

Problémovú reintegráciu post-komunistických živlov do všetkých oblasti verejného života úspešne zatienil mečiarizmus a povestné pokusy o vytvorenie slovenskej kapitálotvornej vrstvy. Neustály krízový manažment zase znemožnil vyvodenie zodpovednosti voči bývalým spravodajským dôstojníkom a hodnostárom, ktorí svoje kontakty a zdroje často využívali proti elementárnym záujmom štátu či priamo v záujme organizovaného zločinu.

Vladári bez vízie